.jpeg)
Na bloku B, čo sa inak nazývalo aj zatvorené oddelenie sme chodievali upratovať v rámci pracovnej terapie. Niekto umýval dlážky, niekto vynášal smeti, niekto kto vyfasoval záchody pravdepodobne v ten deň už nič viac nezjedol. My sme boli blok A, otvorené oddelenie, teda mali sme voľný pohyb po areáli liečebne, pokiaľ sme nemali terapie alebo program. Na zatvorenom oddelení boli pacienti s látkovými aj nelátkovými závislosťami, tak ako my, ale u nich bolo rozhodnuté, že musia byť pod neustálym dohľadom, buď kvôli ťažkému priebehu procesu triezvenia, alebo mali pridruženú ďalšiu diagnózu, ale stávalo sa aj to že niekoho kto bol priradený na blok A presunuli na blok B, ak sa začal správať agresívne, alebo čokoľvek iné, čo mu znemožňovalo zúčastniť sa na liečebnom programe A-čkarov.
V jeden deň podvečer sa rozleteli dvere na spoločenskej miestnosti, kde sme mali práve povinné čítanie literatúry a písanie denníkov a totálne nasratý ošetrovateľ nám oznámil, že nech sa páči na B-čko, máme vášho kamoša a potrebujeme pomoc. Nechápali sme. Sestra to potom celé zorganizovala tak, že sme sa rozdelili na dvojice a trojice a postupne nás vpúšťali na izbu na B-čko. V tej izbe boli dve postele. Každá pri jednej stene. V tej vľavo ležal chlapec, oči mal polootvorené a voľačo mumlal. Mohol mať asi 25 rokov. Vo vzduchu bolo cítiť premočené prádlo a všeličo iné. K posteli boli zo všetkých strán dookola primontované vysoké zábradlia, čiže to celé spolu tvorilo klietku. Chlapec mal ruky aj nohy priviazané. Pre istotu. Bol do pása vyzlečený, na oboch predlaktiach, ramenách a na hrudníku mal celú sieť jaziev od noža, asi starších, lebo boli zahojené. Vyzeralo to ako pavučina, ktorá sa nevydarila. Brucho mal prelepené, ale keď sa ešte vládal hýbať, asi sa mu tá náplasť posunula, lebo všetci sme videli čerstvé štichy od šitia, rana sa mu tiahla až ku slabinám. Všetkým nám bolo jasné, že je to jeden z ďalších pokusov o samovraždu.
Na posteli vpravo to bolo horšie. Ležal tu na posteli bez zábradlia asi 40 ročný muž, tiež bol priviazaný, z oboch strán stáli sestričky a za jeho hlavou to kontroloval ošetrovateľ.
"Nech sa páči vážení, delirium tremens, ráčte sa pozrieť " - zneli slová čo som počul z chodby, ale to už sa von z izby valili dve ženy od nás z bloku, čo to chceli mať čím skôr za sebou. Prvá mala smrť v očiach, druhá sa bez varovania povracala na chodbe a sklátila sa priamo do tej skazy na zem.
Nastal chaos, lebo takmer všetci začali hromžiť, že toto predsa nie je nutné, že o tomto máme prednášky, že je to neetické a nehumánne a že nás predsa nemôžu takto týrať, že my nie sme zvyknutí tak ako oni - zdravotnícky personál.
"Garantujem Vám, že je to nutné" - ozval sa hlas doktora spoza nás.
"Na toto nikdy nezabudnete a vy buďte radi že už nepoužívame Antabus"
Celé to bolo dostatočne príšerné aj bez toho, aby sme šli všetci dnu, takže naša sestra, čo nás sprevádzala sa rozhodla o dobrovoľnosti vstupu do miestnosti. Ja a Stano sme si povedali, poďme, obaja sme cítili že tu nie sme náhodou a obaja sme podvedome tušili, že sme neboli ďaleko od stavu ktorý sa tam dá uvidieť. Patrí nám to, zhodli sme sa. Vošli sme.
Pacient s jazvami v klietke ležal bezvládne, myslím že nás neregistroval, lieky boli silnejšie. Ten vpravo dostal práve neuveriteľné kŕče, nikdy som si neuvedomil koľko žíl má ľudské telo, kým som ich nevidel všetky navreté na prasknutie. Hlava mu nekontrolovateľne lietala na posteli. Ale ten hlas. Ten príšerný zvuk čo vydával, prerývajúci sa s bublotaním slín, stavil by som všetko, že to derú z kože nejaké zviera. Ale človek? Nuž, v tej chvíli ani tak nevyzeral. oči mu lietali doslova každé inde, päste mal zovreté tak, že menili farbu z fialovej na snehobielu. Akoby sa sama duša chcela nasilu vytrhnúť z tela. Vyzeralo to, že keby nebol priviazaný tak vzlietne. Pomočil sa. Zrazu akoby z neho vystúpil sám diabol a povedal si že nateraz stačilo. Trvalo to asi päť minút. Unavene odkväcol na posteli a dýchal nepravidelne. Oči doširoka otvorené v smrteľnom strachu. Myslel som, že zošediviem. Ošetrovateľ sa spýtavo pozrel na sestru, tá prikývla a druhá už pichala injekciu. Nasledovala ďalšia.
"Môžete tu ostať, my ideme na kávu, to najhoršie zvládol, ale ak sa to zopakuje, neviem neviem", znel verdikt a ešte sme si vypočuli poučenie, že keby sa začal triasť, máme ich okamžite zavolať, že budú vedľa v ošetrovni. So Stanom sme boli ako v zlom sne, aj dýchať sme zabudli. Stano mal oči plné sĺz a ja som sa celý triasol.
"Panebože"....opakoval Stano dookola toto jedno slovo, bledý ako smrť a ja som sa bál že tam odpadne. Tackavo prešiel k zábradliu posteli a podoprel sa. Sám som na tom nebol lepšie, našťastie som sa nevidel.
Asi po 15 minútach, ktoré trvali večnosť prišiel lekár a povedal nám, že sa môžeme vrátiť, že je dobre že sme videli čo sa môže stať, keď je telo zvyknuté na alkohol a náhle ho prestane dostávať. Že je rozdiel o tom čítať, alebo počúvať a na druhej strane to vidieť.
Mal pravdu.
V jeden deň podvečer sa rozleteli dvere na spoločenskej miestnosti, kde sme mali práve povinné čítanie literatúry a písanie denníkov a totálne nasratý ošetrovateľ nám oznámil, že nech sa páči na B-čko, máme vášho kamoša a potrebujeme pomoc. Nechápali sme. Sestra to potom celé zorganizovala tak, že sme sa rozdelili na dvojice a trojice a postupne nás vpúšťali na izbu na B-čko. V tej izbe boli dve postele. Každá pri jednej stene. V tej vľavo ležal chlapec, oči mal polootvorené a voľačo mumlal. Mohol mať asi 25 rokov. Vo vzduchu bolo cítiť premočené prádlo a všeličo iné. K posteli boli zo všetkých strán dookola primontované vysoké zábradlia, čiže to celé spolu tvorilo klietku. Chlapec mal ruky aj nohy priviazané. Pre istotu. Bol do pása vyzlečený, na oboch predlaktiach, ramenách a na hrudníku mal celú sieť jaziev od noža, asi starších, lebo boli zahojené. Vyzeralo to ako pavučina, ktorá sa nevydarila. Brucho mal prelepené, ale keď sa ešte vládal hýbať, asi sa mu tá náplasť posunula, lebo všetci sme videli čerstvé štichy od šitia, rana sa mu tiahla až ku slabinám. Všetkým nám bolo jasné, že je to jeden z ďalších pokusov o samovraždu.
Na posteli vpravo to bolo horšie. Ležal tu na posteli bez zábradlia asi 40 ročný muž, tiež bol priviazaný, z oboch strán stáli sestričky a za jeho hlavou to kontroloval ošetrovateľ.
"Nech sa páči vážení, delirium tremens, ráčte sa pozrieť " - zneli slová čo som počul z chodby, ale to už sa von z izby valili dve ženy od nás z bloku, čo to chceli mať čím skôr za sebou. Prvá mala smrť v očiach, druhá sa bez varovania povracala na chodbe a sklátila sa priamo do tej skazy na zem.
Nastal chaos, lebo takmer všetci začali hromžiť, že toto predsa nie je nutné, že o tomto máme prednášky, že je to neetické a nehumánne a že nás predsa nemôžu takto týrať, že my nie sme zvyknutí tak ako oni - zdravotnícky personál.
"Garantujem Vám, že je to nutné" - ozval sa hlas doktora spoza nás.
"Na toto nikdy nezabudnete a vy buďte radi že už nepoužívame Antabus"
Celé to bolo dostatočne príšerné aj bez toho, aby sme šli všetci dnu, takže naša sestra, čo nás sprevádzala sa rozhodla o dobrovoľnosti vstupu do miestnosti. Ja a Stano sme si povedali, poďme, obaja sme cítili že tu nie sme náhodou a obaja sme podvedome tušili, že sme neboli ďaleko od stavu ktorý sa tam dá uvidieť. Patrí nám to, zhodli sme sa. Vošli sme.
Pacient s jazvami v klietke ležal bezvládne, myslím že nás neregistroval, lieky boli silnejšie. Ten vpravo dostal práve neuveriteľné kŕče, nikdy som si neuvedomil koľko žíl má ľudské telo, kým som ich nevidel všetky navreté na prasknutie. Hlava mu nekontrolovateľne lietala na posteli. Ale ten hlas. Ten príšerný zvuk čo vydával, prerývajúci sa s bublotaním slín, stavil by som všetko, že to derú z kože nejaké zviera. Ale človek? Nuž, v tej chvíli ani tak nevyzeral. oči mu lietali doslova každé inde, päste mal zovreté tak, že menili farbu z fialovej na snehobielu. Akoby sa sama duša chcela nasilu vytrhnúť z tela. Vyzeralo to, že keby nebol priviazaný tak vzlietne. Pomočil sa. Zrazu akoby z neho vystúpil sám diabol a povedal si že nateraz stačilo. Trvalo to asi päť minút. Unavene odkväcol na posteli a dýchal nepravidelne. Oči doširoka otvorené v smrteľnom strachu. Myslel som, že zošediviem. Ošetrovateľ sa spýtavo pozrel na sestru, tá prikývla a druhá už pichala injekciu. Nasledovala ďalšia.
"Môžete tu ostať, my ideme na kávu, to najhoršie zvládol, ale ak sa to zopakuje, neviem neviem", znel verdikt a ešte sme si vypočuli poučenie, že keby sa začal triasť, máme ich okamžite zavolať, že budú vedľa v ošetrovni. So Stanom sme boli ako v zlom sne, aj dýchať sme zabudli. Stano mal oči plné sĺz a ja som sa celý triasol.
"Panebože"....opakoval Stano dookola toto jedno slovo, bledý ako smrť a ja som sa bál že tam odpadne. Tackavo prešiel k zábradliu posteli a podoprel sa. Sám som na tom nebol lepšie, našťastie som sa nevidel.
Asi po 15 minútach, ktoré trvali večnosť prišiel lekár a povedal nám, že sa môžeme vrátiť, že je dobre že sme videli čo sa môže stať, keď je telo zvyknuté na alkohol a náhle ho prestane dostávať. Že je rozdiel o tom čítať, alebo počúvať a na druhej strane to vidieť.
Mal pravdu.
V ten deň brali kuchárky domov viac večerí pre manželov a deti ako obvykle...
Komentáre
Zverejnenie komentára