#2 Všedný deň, ale niečo je tu iné

Pravda? Pravda je relatívna.

Som v tomto sám?

Tmavá ulica, obzerám sa, počítam autá, ktoré prechádzajú okolo mňa. Zatiaľ boli tri. Rovnako toľko cigariet som vyfajčil. Na jedlo nesmiem pomyslieť, žalúdok ešte neožil. Som rád, že v sebe udržím trochu vody, čo som vypil pred pol hodinou.

Tak som sám, alebo nie?

Vyzerá to tak, že nikto nerieši to čo ja. Na to, že je pol šiestej ráno, tri autá je málo. Autobus. Preletel som tváre sediacich, kým sa nestratili a prekvapil ma šofér. Bol to kamarát, ktorého som nevidel asi desať rokov a usmieval sa na mňa. Ja som sa usmial tiež, hoci v záblesku jasnej mysle mi došlo, že toto bola iba ďalšia ranná halucinácia. Žiadneho kamaráta šoféra autobusu predsa nemám. Alebo áno? Ešte 10 minút a môžem sa presunúť. Potom bude lepšie. Ľudia idú do práce, a ja? Ale veď aj ja idem do práce. O siedmej ráno pre mňa príde Jožo a ideme robiť. Dnes nás čaká kosenie, presádzanie stromov a kto vie čo všetko, veľmi ma to nezaujíma, hlavne, aby som sa už mohol presunúť. Všetci sa majú lepšie ako ja – vyživujem v sebe túto myšlienku a bičujem sa na maximum. Veril som tomu. Vtedy áno. Potreboval som, aby to bola pravda, potreboval som nemať zlý pocit zo seba a hlavne som potreboval dôvod. Pred mojim ranným cieľom s názvom „U komára“ je ešte stále zatvorená zelená bránka do dvora. Znervózniem ešte viac. Pred bránkou už stoja dve postavy. Chudáci, prebehne mi mysľou bez toho, aby som našiel akúkoľvek spojitosť medzi nimi a mnou, hoci sme boli jedno a to isté. Čakali sme kým otvoria. Ja som sa skrýval za rohom, pretože stáť pred krčmou ráno pred bránkou, to je predsa asociálne, to robia trosky, zatiaľ čo ja, ja idem len do práce a zastavím sa, lebo mám ešte čas pred robotou. Absurdné. To je úplne iná situácia. Ešte 5 minút. Prichádza stará škodovka a vystupuje Robi báči. Unaveným pohľadom si premeria známe postavy čo sa ho už nevedia dočkať, v oku sa mu mihne akýsi súcit, ale nakoniec predsa len vytiahne kľúče a chrám sa otvára. Ešte skôr ako sa dostane k baru, čakajúci chlapi ho predbehnú a sadajú si každý na svoje miesto. Fajčia. Nikto nič nehovorí. Robi báči mlčky zapne televízor a bez toho aby niekto niečo povedal, začne nalievať. Nikto neplatí nič. Skúsený krčmár iba vytiahne lístok, čosi naň načmára a začne si variť pre seba kávu. Teraz prišiel môj čas, teraz môžem vojsť konečne aj ja a nebudem vyzerať ako závislý chudák, čo sa nevie dočkať. Naozaj som vtedy tomu veril. Robi báči ma zdraví a bez toho aby som čokoľvek povedal nalieva. Však vie. Hneď ho vyplatím. V duchu si hovorím, že nebudem predsa piť na dlh, nie som žiadny chudák. Deci vodky a malá kofola. Ani si nejdem sadnúť, tvárim sa že ma zaujímajú čerstvé noviny položené na bare. V príhodnej chvíli keď sa Robi báči pre niečo zohol, som deci pohár na ex vypil. Dvoma rukami. Kofoly som sa ani nedotkol. To má čas. Skúsená obsluha okamžite dolieva, opäť nehovorí nikto nič. Netreba slová. Takmer okamžite cítim, že už bude lepšie. Opieram sa uvoľnenejšie o pult a postupne cítim ako sa upokojujem. Zapaľujem si cigaretu. Chlapi pri stoloch idú už tretie kolo a začína konverzácia. Kritika. Každého a všetkého. Skurvené počasie, politici, katastrofálny futbal, ešte horší hokej, príšerné ženy, čierny svet. Sadám si za stôl, kontrolujem čas, mám ešte skoro hodinu, kým príde Jožo a ideme do práce. Dnes bude peklo, pretože júnové teploty sú tento rok mimoriadne vysoké. Fľaša minerálky to istí, ale dôležité je, aby som mal aj pohonné hmoty. Pred treťou objednávkou vyberám z ruksaku prázdnu ploskačku. Profík pri pulte už presne vie čo má robiť.

„Kadiaľ dneska budeš?“, so záujmom sa na mňa pozerá.

„Len tu v meste, možno nejaká dedina, sám neviem“, predstieram dialóg.

Zafajčená, zatuchnutá krčma sa zapĺňa. Dôchodcovia, robotníci, jeden asi narkoman, tipujem ho na bezdomovca, mladší ako ja, odhadujem tak 30 ročný. Začína byť živo. Všetci diskutujú, väčšinou nadávajú, alebo frflú. Zachmúrení robotníci v montérkach majú naponáhlo a rýchlo odchádzajú. Sledujem mladého narkomana, ako mu Robi báči niečo šepká, podá mu igelitku, dáva mu nejaké drobné. O 15 minút je späť aj s čerstvými rožkami. Za odmenu dostáva malé pivo a borovičku.

„o 10 minút som u teba“ – prišla mi správa od Joža. Vsávam a vypité poháre vraciam na pult. Ešte jednu malú vodku len tak bez ničoho je moja posledná objednávka dnes ráno. Vypijem ju. Jednou rukou. Zastavím sa ešte na WC, lebo počas roboty možno nebude kde a tam si ešte upijem z natankovanej ploskačky. Pevným krokom odchádzam a presúvam sa naspäť za roh, kde počkám na kolegu. Prichádza presne ako vždy.

„Spal si? Si pripravený?", spoza okuliarov si ma šibalsky obzerá.

„Jasné, ideme na to“ , zamumlem nezrozumiteľne, lebo mám ústa plné žuvačiek. Biedny pokus. Alkohol mám vpísaný v tvári, srší zo mňa z každého póru pokožky, každý kto sa na mňa pozrie vie koľká bije, kto sa nepozrie, ten zacíti. Iba ja si myslím, že mám všetko pod kontrolou. Predsa len som sám vo svete pokrivených zrkadiel, absolútne balansujem nad priepasťou. Vtedy som to videl inak.

Počas cesty mi Jožo vysvetľoval čo nás dnes čaká a aký je plán na ďalšie dni. Veľmi ho nepočúvam, lebo počítam. Veľmi dôležitá časť, nesmiem to podceniť. Počítam – nerušiť. Musím zvážiť všetky možnosti. To čo som vypil „U komára“ ma bude držať tak do desiatej, dovtedy musím vydržať, to by šlo. Potom pol ploskačky, to ma udrží tak do obeda. A so zvyškom to nejako vydržím na fajront. Prečo som si len odpil na tom WC? Teraz by som mal rezervu. Ale možno budú niekde nablízku potraviny, budem môcť ísť „na obed“. To by bola záchrana - istota. Takto to v najhoršom nejako vykryjem, pri práci si nikto nevšimne, že sa trasiem. Možno. Vlastne je to jedno. A po robote sa hneď doplním. Kým vystúpim z auta na prvej zastávke - prvej záhrade - cítim sa správne nabudený, mám chuť robiť, cítim, že mám silu za dvoch. Správne načasovanie, dobrý výpočet, som so sebou spokojný. Nepokazil som to. Jožo kosí svieži okrasný trávnik, ja čistím záhony, strihám ruže. Po asi pol hodine Jožovi zvoní telefón, celý červený v tvári mi hovorí, že musí na pol hodinu odísť. Prvé čo sa stalo keď odišiel bolo to, že som zašiel za záhradnú šopu a poriadne si napil z ploskačky. Až potom ma na sekundu napadlo, že som si to predsa vypočítal inak, ale realita už bola skreslená, cit pre to čo sa deje minimálny. Hlavne že TERAZ mám. Okolo obeda som to už ľutoval, ale neostávalo mi nič iné, ako vydržať tak, ako mnohokrát pred tým. Prichádzali príznaky nedostatku alkoholu. Postupne. Koordinácia sa spomaľuje. Jemná motorika prstov je v ťahu. Hľadám magnézium, niekde som ho predsa v batohu mal. Svetielko nádeje prišlo spolu s mrakmi. Blížila sa búrka a s ňou nádej, že dnes skončíme skôr a nebudem odkázaný na nevyhnutné trýznenie. Jediná istota v živote je smrť - filozofujem v duchu. Búrka sa priblížila a začali sme sa baliť. Ďalšia istota je, že do hodiny doplním hladinu a bude zase dobre, pokračujem v úvahách.

Nádeje sa naplnili. O hodinu neskôr som už sedel „Pri rázcestí“, vychutnával si pivo a veľkú vodku. Nikdy som nešiel po robote na to isté miesto ako ráno, pretože mi pripadalo dôležité aby som nepatril medzi inventár jednej krčmy, tak som to vypracoval na kvalitnejší level a bol som inventárom takmer každej krčmy v meste, len nie v tom istom čase. Niekde ráno, niekde poobede, niekde večer. V tejto kde som bol teraz, boli aj výherné automaty, čo mi nič nehovorilo a tak som s ľútosťou sledoval chlapov ako im v pekelných strojoch mizne postupne celá výplata, ak nie aj viac. Sú závislí, je to nešťastie. Takto som rozmýšľal. Moja realita. Okolo mňa boli všetky možné vekové kategórie a tak som sa vždy zameral na svojich rovesníkov a v duchu sa s nimi stotožnil. Zrazu som v tom nebol sám, tak ako ráno pred šiestou na ulici. Takto sa žije. Nič mimoriadne sa nedeje. Sledoval som barmanku, usmievala sa keď vybavovala objednávky. Keď si dlho medzi vlkmi, pripadá ti normálne všetko čo robia, hoci za iných okolností by to tak nebolo. Vždy som si dal záležať, aby som na jednom mieste nesedel dlhšie ako hodinu a nevypil viac ako tri deci vodky, aby som sa necítil ako alkoholik, alebo niekto, kto nemá žiadnu zodpovednosť. Už dávno som nič z toho nemal a alkoholik som bol prvotriedny. Boli asi štyri hodiny poobede a ja som mal od rána v sebe asi sedem deci tvrdého alkoholu. Jedla minimum. Celý deň išlo vlastne iba o to, aby som oddialil abstinenčné príznaky. Stav opojenia, známy každému kto si sem tam dá pohárik, už u mňa dávno nefungoval. Ani som ho už nepoznal, ani to nebolo cieľom. Všetko som podriaďoval tomu, aby som si čo najdlhšie udržal takú hladinu alkoholu v krvi, aby som fungoval. Cítil sa normálne. Áno normálne. Žiaden nabudený stav, žiadne osvietenie, extáza, nič také. Chcel som len cítiť len normálne. Ako zdravý človek, ktorý ráno vstane a robí všedné, až triviálne veci, ako je napríklad ranná hygiena, raňajky, alebo proste len sila pozdraviť sa „dobré ráno“. Nič z tohto som nedokázal bez doplnenia svojej dávky. Keď som nedokázal prísť ani na záchod, sotva by som zvládol niečo ako obliecť sa, a ísť do práce. Z toho úplne logicky vyplýva jeden veľký problém a tým problémom je noc. Po takejto dávke alkoholu ako som mal dnes, telo proste večer vypne. Lenže o spánku sa nedá vôbec hovoriť. Tušil som, že bude problém a preto som sa poistil konskou dávkou doslova v posteli. Okolo siedmej večer prišla opilecká kóma. Po troch hodinách som sa zobudil, nie preto, že by som bol vyspatý, to ani náhodou, ale preto, lebo telo si pýtalo. Keď si profík, toto ťa nikdy neprekvapí. Zrazu zisťuješ že si majster sveta v spôsobe ako, a kde ukryť fľašu. Jednoducho tak, ako som mal záchytné body v meste, som mal miesta poslednej záchrany aj doma. Niekoľko. Vždy som venoval mimoriadnu pozornosť aby boli zásoby doplnené, rovnako ako aj nenájdenia schopné pre kohokoľvek iného. Nič nebolo dôležitejšie, pretože už nič iné ako fľaša v mojom svete neexistovalo.

Taká bola moja pravda, môj všedný deň, kde ale niečo bolo iné, niečo, čo som si nechcel priznať a hlavne s tým nedokázal nič sám spraviť. Niečo silnejšie ako ja.