.jpeg)
Niektorý utorok v novembri 2021
Psychiatria - otvorené oddelenie
Ďakujem páter, môj polobláznivý spolubývajúci, kňaz a mega srandista, ďakujem za suchú salámu, je super že sa snažíš schudnúť – ja aspoň nehladujem.
Choď a pozri sa. Uvidíš na vlastné oči. Čítaj pozorne, smej sa, plač, rob čokoľvek, len sa prosím ťa pouč bez toho, aby si to musel zažiť. Môžeš sa spoľahnúť (na správy z pekla), utop sa v púšti, ale potom nepovedz, že som ťa nevaroval. Lebo Boh vie, že to som presne chcel.
„To bolo skvelé," žiaril Paľo, akoby práve vyhral nejakú prvú cenu.
„Čo ako máš na mysli?" triasol mi rukou, ale ja som nechápal.
Práve sme nám skončilo skupinové sedenie, kde som hovoril svoj príbeh, svoj boj s alkoholom a ostatní alkoholici, narkomani a gambleri, muži aj ženy boli v pozícii poslucháčov – po mojom hodinovom monológu – aj v pozícii komentátorov toho celého čo práve počuli.
„Predsa to, čo si tam hovoril, napíš to, spíš to celé, normálne napíš knihu, ja budem prvý, kto si ju kúpi. Hovoril si šialené veci, ale ja som ti ich predsa veril“.
Videl, že ma dostal do pomykova, tak sa ešte rozhodol pridať:
„Myslíš, že za tú hodinu tam si povedal všetko?“
Pristihol som sa pri hysterickom smiechu.
„Paľko, podal som ti krčah vody, iba som načrel z oceánu, a ani jedna vlnka sa nezdvihla.“ Ešte stále som sa trhane smial.
„Veď ti vravím, všetko to napíš“, on sa už nesmial, vyzeral vážne akoby niekto medzitým zomrel a ja som si to zabudol všimnúť.
To bolo to posledné čo som registroval, lebo už som mal Paľovho chrobáka v hlave.
O čom všetkom by som mal písať, o čom všetkom?
Nuž teda, písal by som o tom, ako som sa po prvýkrát v živote opil, spoznal čo je to „opica“, ako som prvýkrát v živote zaklamal nie v maličkosti a prekvapivo zistil, že sa to dá. Spomenul by som všetko o tom, čo mi spočiatku alkohol dával, koľko nápadov som v podnapitosti dostal, koľko kšeftov v krčme vybavil. Ako mi alkohol dodal silu, sebavedomie a možnosť cítiť sa ako chlap. Oveľa viac by som ale písal o tom, aký je to tenký ľad a čo všetko je v stávke, pričom si to neuvedomujeme. O tom, ako sa zo sluhu stál ten najnemilosrdnejší pán, krutovládca, beštia, diabol a kat v jednom. O tom, ako postupne, krok za krok zlikvidoval moje ja, zožral dušu, ako mi červy zožierali mozog, o tom ako sa zo mňa stával zatrpknutý, ironický a sám seba sa večne ľutujúci starý chlap. Stal som sa karikatúrou samého seba, karikatúrou na ktorej sa ale nikto nesmeje. O dni keď som sa prebral s rozbitou hlavou, prekonaným epileptickým záchvatom, ale aj tak pil ďalej. Aké strašné rána zažíva alkoholik profesionál, čo všetko sa skrýva v tajomnom slove delírium. Čo to je, keď sa tvoj svet zúži iba na fľašu a všetko krásne a podstatné čomu si veril je preč a nevieš si na to ani len spomenúť. O tom, ako som si zničil zdravie, stratil dôveru blízkych, prácu, priateľov, peniaze. Opísal by som ti príbeh, ako som sa vyhýbal odrazom vo výkladoch na ulici, aby som sa nevidel. Buď by som v tom odraze videl rozklepaného, spuchnutého, potiaceho sa chudáka, čo žmolí presne rozrátané centy na rannú dávku, alebo by som videl malého, brčkavého chlapca a v jeho smutných modrých očiach túžiacich len po láske, nevyslovenú, ale o to bolestnejšiu výčitku....čo si to so mnou spravil?
Ako sa z malej snehovej vločky stane mega obrovská guľa, ktorú už nejde zastaviť, ktorá len naberá na rýchlosti a ktorá berie, berie. Hučí ako strašná víchrica z tvojho najhoršieho sna, ničí, devastuje, robí jazvy, zraňuje každého s kým si v tomto svete spojený, berie neúprosne, nepýta sa ťa už na názor. Nevinná vločka sa zmenila na monštrum, chladný neomylne naprogramovaný stroj. Kobylka. Parazit. Berie. A napokon zoberie všetko. Ostane len spúšť. V tebe už nie, ty si sa už pominul niekde v polovici toho besnenia. Ostáva spúšť v ľuďoch ktorých si miloval, kým si si neprepil srdce, dušu, život. Je neskoro, prázdno, tma, bolesť. Už nie vo Tebe, už len v nich. LEN!!!!??!!
Už si niekedy videl komára? Určite áno. Tak si určite vieš predstaviť, akým tenkým prúdom ciká. Ak by si si náhodou niekedy myslel, že dokážeš ustáť démona o ktorom ti píšem, musíš sa naučiť tancovať valčík na takom tenkom lane ako je ten prúd. Myslíš že to dáš? Trúfneš si? Ani na to nemysli, nemusíš to zažiť a ver mi že ani nechceš. Proste mi ver.
Si mi priateľ, nemusím ťa poznať na to, aby som toto vedel. Ver mi, že z toho mála čo som tu napísal som nič nezveličil, naopak, iba som tak načrel z oceána a ten si to vôbec nevšimol. Nič neubudlo. Ani vlnka sa nezdvihla.
Bezradný človek sa ocitol v miestnosti, z ktorej sa chce dostať von. Skúša to oknom, ale to je privysoko, skúša to komínom, ale ten je príliš úzky. Potom sa rozhliadne a zistí, že dvere boli celý čas otvorené.
Nemusíš spoznať pravdu o plameni tak, že dovolíš aby ti spálil krídla. Si môj priateľ, iba počúvaj a budeš to mať ľahšie.
Čokoľvek sa ti v živote stane, ber to, že to je život. Je taký aký je. Je skutočný. Môžeš sa vydať do labyrintu pokrivených zrkadiel, odkiaľ sa ale nemusíš nikdy vrátiť. A keď, už nikdy nebude nič ako pred tým.
„To bolo skvelé," žiaril Paľo, akoby práve vyhral nejakú prvú cenu.
„Čo ako máš na mysli?" triasol mi rukou, ale ja som nechápal.
Práve sme nám skončilo skupinové sedenie, kde som hovoril svoj príbeh, svoj boj s alkoholom a ostatní alkoholici, narkomani a gambleri, muži aj ženy boli v pozícii poslucháčov – po mojom hodinovom monológu – aj v pozícii komentátorov toho celého čo práve počuli.
„Predsa to, čo si tam hovoril, napíš to, spíš to celé, normálne napíš knihu, ja budem prvý, kto si ju kúpi. Hovoril si šialené veci, ale ja som ti ich predsa veril“.
Videl, že ma dostal do pomykova, tak sa ešte rozhodol pridať:
„Myslíš, že za tú hodinu tam si povedal všetko?“
Pristihol som sa pri hysterickom smiechu.
„Paľko, podal som ti krčah vody, iba som načrel z oceánu, a ani jedna vlnka sa nezdvihla.“ Ešte stále som sa trhane smial.
„Veď ti vravím, všetko to napíš“, on sa už nesmial, vyzeral vážne akoby niekto medzitým zomrel a ja som si to zabudol všimnúť.
To bolo to posledné čo som registroval, lebo už som mal Paľovho chrobáka v hlave.
O čom všetkom by som mal písať, o čom všetkom?
Nuž teda, písal by som o tom, ako som sa po prvýkrát v živote opil, spoznal čo je to „opica“, ako som prvýkrát v živote zaklamal nie v maličkosti a prekvapivo zistil, že sa to dá. Spomenul by som všetko o tom, čo mi spočiatku alkohol dával, koľko nápadov som v podnapitosti dostal, koľko kšeftov v krčme vybavil. Ako mi alkohol dodal silu, sebavedomie a možnosť cítiť sa ako chlap. Oveľa viac by som ale písal o tom, aký je to tenký ľad a čo všetko je v stávke, pričom si to neuvedomujeme. O tom, ako sa zo sluhu stál ten najnemilosrdnejší pán, krutovládca, beštia, diabol a kat v jednom. O tom, ako postupne, krok za krok zlikvidoval moje ja, zožral dušu, ako mi červy zožierali mozog, o tom ako sa zo mňa stával zatrpknutý, ironický a sám seba sa večne ľutujúci starý chlap. Stal som sa karikatúrou samého seba, karikatúrou na ktorej sa ale nikto nesmeje. O dni keď som sa prebral s rozbitou hlavou, prekonaným epileptickým záchvatom, ale aj tak pil ďalej. Aké strašné rána zažíva alkoholik profesionál, čo všetko sa skrýva v tajomnom slove delírium. Čo to je, keď sa tvoj svet zúži iba na fľašu a všetko krásne a podstatné čomu si veril je preč a nevieš si na to ani len spomenúť. O tom, ako som si zničil zdravie, stratil dôveru blízkych, prácu, priateľov, peniaze. Opísal by som ti príbeh, ako som sa vyhýbal odrazom vo výkladoch na ulici, aby som sa nevidel. Buď by som v tom odraze videl rozklepaného, spuchnutého, potiaceho sa chudáka, čo žmolí presne rozrátané centy na rannú dávku, alebo by som videl malého, brčkavého chlapca a v jeho smutných modrých očiach túžiacich len po láske, nevyslovenú, ale o to bolestnejšiu výčitku....čo si to so mnou spravil?
Ako sa z malej snehovej vločky stane mega obrovská guľa, ktorú už nejde zastaviť, ktorá len naberá na rýchlosti a ktorá berie, berie. Hučí ako strašná víchrica z tvojho najhoršieho sna, ničí, devastuje, robí jazvy, zraňuje každého s kým si v tomto svete spojený, berie neúprosne, nepýta sa ťa už na názor. Nevinná vločka sa zmenila na monštrum, chladný neomylne naprogramovaný stroj. Kobylka. Parazit. Berie. A napokon zoberie všetko. Ostane len spúšť. V tebe už nie, ty si sa už pominul niekde v polovici toho besnenia. Ostáva spúšť v ľuďoch ktorých si miloval, kým si si neprepil srdce, dušu, život. Je neskoro, prázdno, tma, bolesť. Už nie vo Tebe, už len v nich. LEN!!!!??!!
Už si niekedy videl komára? Určite áno. Tak si určite vieš predstaviť, akým tenkým prúdom ciká. Ak by si si náhodou niekedy myslel, že dokážeš ustáť démona o ktorom ti píšem, musíš sa naučiť tancovať valčík na takom tenkom lane ako je ten prúd. Myslíš že to dáš? Trúfneš si? Ani na to nemysli, nemusíš to zažiť a ver mi že ani nechceš. Proste mi ver.
Si mi priateľ, nemusím ťa poznať na to, aby som toto vedel. Ver mi, že z toho mála čo som tu napísal som nič nezveličil, naopak, iba som tak načrel z oceána a ten si to vôbec nevšimol. Nič neubudlo. Ani vlnka sa nezdvihla.
Bezradný človek sa ocitol v miestnosti, z ktorej sa chce dostať von. Skúša to oknom, ale to je privysoko, skúša to komínom, ale ten je príliš úzky. Potom sa rozhliadne a zistí, že dvere boli celý čas otvorené.
Nemusíš spoznať pravdu o plameni tak, že dovolíš aby ti spálil krídla. Si môj priateľ, iba počúvaj a budeš to mať ľahšie.
Čokoľvek sa ti v živote stane, ber to, že to je život. Je taký aký je. Je skutočný. Môžeš sa vydať do labyrintu pokrivených zrkadiel, odkiaľ sa ale nemusíš nikdy vrátiť. A keď, už nikdy nebude nič ako pred tým.
Choď, premýšľaj a podľa toho konaj. Srdce ti poradí. Viem to.
Komentáre
Zverejnenie komentára