.jpeg)
Pred malou predajňou potravín stál novinový stánok. Vedľa potravín stála krčma. Stará, zatuchnutá, ešte v lete ako tak prijateľná na rýchle občerstvenie na dvorčeku, s pár lavicami. Vo vnútri sedávali inventárni hostia. Inventárni preto, lebo kedykoľvek si prišiel, v ktorúkoľvek hodinu, vždy tam boli niektorí z nich. Do potravín som chodil, lebo mali dobrý chlieb, do stánku som chodil, lebo mali dobré cigarety a do krčmy, lebo však keď už je to cestou, dám si jedno pivko - veď je piatok. Spádová oblasť potravín, krčmy aj stánku boli rodinné domy vo veľmi starej časti mesta, pre mňa to bolo zároveň najbližšie.
V čase keď sa stal príbeh o chlapovi spod novinového stánku som fungoval ešte ako zdravý človek. Moje pitie bolo vo fáze príležitostného pivka, v piatok po robote, cez víkend ako odmena, nič mimoriadne. Bežný konzument, jeden z milióna.
V okolí som často stretával chlapíka, ktorý sa ponevieral po okolí, zdanlivo bezcieľne, nikam sa neponáhľal, vyzeral trochu zanedbane, nevenoval som mu pozornosť. Z jednej strany ulice boli staré bytovky, niekoľko vchodov, staré tehlové byty s malými záhradkami. Za nimi detské ihrisko. Dotyčný chlap sa nachádzal vždy v tejto oblasti a keď nie, sedel v krčme, väčšinou sám. Nikdy som ho nevidel sa s niekým rozprávať, bol taký čudák, samotár. Nevenoval som mu pozornosť.
V jeden májový večer v piatok som bol v tej krčme na pivo a on sedel sám na jednej lavici na dvore. Vyzeral, ako keby nevnímal kto je a kde je. Bol špinavý, asi niekde spadol, po tvári mal rozotreté blato, z otvorených úst mu vytekali sliny a oči hľadeli niekam do inej galaxie. Pred sebou mal malé pivo. Vtedy tam robil krčmára mladý chalan Erik, opýtal som sa, že čo to má akože znamenať a že či netreba niekoho zavolať, lebo chlapík bol evidentne mimo. Zaujímavé je, že nevyzeral vôbec opitý, skôr som nadobudol pocit, že má nejaký psychický problém, nejaký kolaps, alebo niečo také. No ale mal povesť ožrana vychýreného široko ďaleko.
Erik to zhodnotil tak, že to je bežné, že sa nemám starať (pridal k tomu aj prísny pohľad) a tak som sa nestaral.
Na druhý deň ráno pršalo, májové dažde boli vtedy výdatné a ja som šiel do potravín na vynikajúci čerstvý chlieb. Pred novinovým stánkom, v ktorom roky noviny predávala milá pani na dôchodku, ležalo veľké čierne vrece. Pristúpil som bližšie a s hrozením som zistil, že to vrece je celý premočený a pomočený chlapík z predošlého dňa. Oči mal zatvorené, vyzeral, že spí. Pani v stánku sedela a niečo si čítala, úsmevom ma zdravila. Keď som sa jej opýtal, či vie, že jej pred stánkom leží chlap, iba smutne skonštatovala, že áno, vie, ale že ho nevie zobudiť a vraj je tam už od včerajšej noci. Ostal som ako zmrazený. Na moju otázku, že či ten chlap aj žije, odpovedala že určite áno, lebo toto sa nestalo prvýkrát. Pozrel som sa neveriacky a zdesene na chlapíka a on v tom momente pohol rukou. Žije. Teta mala pravdu. Nuž, kto si nevie dať rady...nejaká takáto absurdita ma napadla...v podstate so zlým pocitom, ale predsa som si išiel po svojom.
Cez deň som robil na záhrade a okolo štvrtej som si povedal, že idem na jedno pivo. Na rannú príhodu som už aj zabudol. Vo dvore krčmy bolo rušno, až ma to prekvapilo. Nechcel som sa zdržiavať, ale zdržali ma oni. Oni, to boli všetci v krčme, vraj musím ostať, lebo že sa stala strašná vec. Vysvitlo, že k tomu chlapíkovi pod stánkom nakoniec niekto zavolal záchranku, ale keď prišli, už bol mŕtvy. Vraj tam ležal 12 hodín. Všetci chlapi v tej krčme sa predbiehali s príhodami aké s ním zažili. Jeho meno nikto nevyslovil, podľa mňa ho ani nikto nevedel. Šlo len o dôvod prečo piť. Bol som znechutený, fyzicky mi prišlo zle. Mal som zavolať záchranku, ešte mohol žiť, uvedomoval som si túto skutočnosť. Niektorí chlapi tvrdili, že ho tiež videli, ale nikto mu nepomohol. Vraj to bol kedysi úspešný podnikateľ, údajne po revolúcii vlastnil niektorý z tých bytových domov, prenajímal ich a mal veľa peňazí. Peniaze ho opantali a vidina ešte rýchlejšieho zbohatnutia ho zaviala do kasín v Rakúsku, kde prišiel o všetko.
Nevládal som to počúvať, stále som ho videl ako tam ležal, ako pohol rukou, ako možno prosil o pomoc a už nevládal. Zachoval som sa hrozne a dodnes ma to trápi. O nejaký čas som sa zveril s mojimi pocitmi jednému z inventárnych hostí a dostal som poriadne kvapky, vraj aký som chuj a čo riešim, že to bol ožran, každého len odrbal, že či mi nejebe, lebo že trepem kokotiny a trasúcou rukou si odpil z piva. V deň keď zomrel, tak tento inventárny človek najviac dvíhal pohárik, vyzeral že úprimne smúti, ako keby prišiel o brata. A teraz? Nechápal som. Dnes všetkému rozumiem. Trpké poznanie.
Nepoznám meno chlapa spod novinového stánku, a možno už ani nie je nikto, kto by ho vedel, ale jedno viem. Aj on bol pred tým zdravý, aj on mal plány, sny a určite by mi neveril kebyže mu poviem, daj si pozor, lebo zomrieš na ulici a nikto si ťa ani nevšimne. Prekročia ťa ako psa.
Prešiel nejaký čas a úplnou zhodou náhod som sa stretol s bývalým kolegom, ktorému robila spoločnosť pekná priateľka. Vysvitlo že bola dlho v zahraničí a že sa vrátila, lebo zistila že jej otec, ktorého nikdy nepoznala, zomrel. Chcela mu aspoň zapáliť sviečku. Áno, jej otec bol chlap, čo vtedy zomrel pod novinovým stánkom. Pozeral som sa na ňu a myslel na to aké by to bolo keby jej otec bojoval.
V čase keď sa stal príbeh o chlapovi spod novinového stánku som fungoval ešte ako zdravý človek. Moje pitie bolo vo fáze príležitostného pivka, v piatok po robote, cez víkend ako odmena, nič mimoriadne. Bežný konzument, jeden z milióna.
V okolí som často stretával chlapíka, ktorý sa ponevieral po okolí, zdanlivo bezcieľne, nikam sa neponáhľal, vyzeral trochu zanedbane, nevenoval som mu pozornosť. Z jednej strany ulice boli staré bytovky, niekoľko vchodov, staré tehlové byty s malými záhradkami. Za nimi detské ihrisko. Dotyčný chlap sa nachádzal vždy v tejto oblasti a keď nie, sedel v krčme, väčšinou sám. Nikdy som ho nevidel sa s niekým rozprávať, bol taký čudák, samotár. Nevenoval som mu pozornosť.
V jeden májový večer v piatok som bol v tej krčme na pivo a on sedel sám na jednej lavici na dvore. Vyzeral, ako keby nevnímal kto je a kde je. Bol špinavý, asi niekde spadol, po tvári mal rozotreté blato, z otvorených úst mu vytekali sliny a oči hľadeli niekam do inej galaxie. Pred sebou mal malé pivo. Vtedy tam robil krčmára mladý chalan Erik, opýtal som sa, že čo to má akože znamenať a že či netreba niekoho zavolať, lebo chlapík bol evidentne mimo. Zaujímavé je, že nevyzeral vôbec opitý, skôr som nadobudol pocit, že má nejaký psychický problém, nejaký kolaps, alebo niečo také. No ale mal povesť ožrana vychýreného široko ďaleko.
Erik to zhodnotil tak, že to je bežné, že sa nemám starať (pridal k tomu aj prísny pohľad) a tak som sa nestaral.
Na druhý deň ráno pršalo, májové dažde boli vtedy výdatné a ja som šiel do potravín na vynikajúci čerstvý chlieb. Pred novinovým stánkom, v ktorom roky noviny predávala milá pani na dôchodku, ležalo veľké čierne vrece. Pristúpil som bližšie a s hrozením som zistil, že to vrece je celý premočený a pomočený chlapík z predošlého dňa. Oči mal zatvorené, vyzeral, že spí. Pani v stánku sedela a niečo si čítala, úsmevom ma zdravila. Keď som sa jej opýtal, či vie, že jej pred stánkom leží chlap, iba smutne skonštatovala, že áno, vie, ale že ho nevie zobudiť a vraj je tam už od včerajšej noci. Ostal som ako zmrazený. Na moju otázku, že či ten chlap aj žije, odpovedala že určite áno, lebo toto sa nestalo prvýkrát. Pozrel som sa neveriacky a zdesene na chlapíka a on v tom momente pohol rukou. Žije. Teta mala pravdu. Nuž, kto si nevie dať rady...nejaká takáto absurdita ma napadla...v podstate so zlým pocitom, ale predsa som si išiel po svojom.
Cez deň som robil na záhrade a okolo štvrtej som si povedal, že idem na jedno pivo. Na rannú príhodu som už aj zabudol. Vo dvore krčmy bolo rušno, až ma to prekvapilo. Nechcel som sa zdržiavať, ale zdržali ma oni. Oni, to boli všetci v krčme, vraj musím ostať, lebo že sa stala strašná vec. Vysvitlo, že k tomu chlapíkovi pod stánkom nakoniec niekto zavolal záchranku, ale keď prišli, už bol mŕtvy. Vraj tam ležal 12 hodín. Všetci chlapi v tej krčme sa predbiehali s príhodami aké s ním zažili. Jeho meno nikto nevyslovil, podľa mňa ho ani nikto nevedel. Šlo len o dôvod prečo piť. Bol som znechutený, fyzicky mi prišlo zle. Mal som zavolať záchranku, ešte mohol žiť, uvedomoval som si túto skutočnosť. Niektorí chlapi tvrdili, že ho tiež videli, ale nikto mu nepomohol. Vraj to bol kedysi úspešný podnikateľ, údajne po revolúcii vlastnil niektorý z tých bytových domov, prenajímal ich a mal veľa peňazí. Peniaze ho opantali a vidina ešte rýchlejšieho zbohatnutia ho zaviala do kasín v Rakúsku, kde prišiel o všetko.
Nevládal som to počúvať, stále som ho videl ako tam ležal, ako pohol rukou, ako možno prosil o pomoc a už nevládal. Zachoval som sa hrozne a dodnes ma to trápi. O nejaký čas som sa zveril s mojimi pocitmi jednému z inventárnych hostí a dostal som poriadne kvapky, vraj aký som chuj a čo riešim, že to bol ožran, každého len odrbal, že či mi nejebe, lebo že trepem kokotiny a trasúcou rukou si odpil z piva. V deň keď zomrel, tak tento inventárny človek najviac dvíhal pohárik, vyzeral že úprimne smúti, ako keby prišiel o brata. A teraz? Nechápal som. Dnes všetkému rozumiem. Trpké poznanie.
Nepoznám meno chlapa spod novinového stánku, a možno už ani nie je nikto, kto by ho vedel, ale jedno viem. Aj on bol pred tým zdravý, aj on mal plány, sny a určite by mi neveril kebyže mu poviem, daj si pozor, lebo zomrieš na ulici a nikto si ťa ani nevšimne. Prekročia ťa ako psa.
Prešiel nejaký čas a úplnou zhodou náhod som sa stretol s bývalým kolegom, ktorému robila spoločnosť pekná priateľka. Vysvitlo že bola dlho v zahraničí a že sa vrátila, lebo zistila že jej otec, ktorého nikdy nepoznala, zomrel. Chcela mu aspoň zapáliť sviečku. Áno, jej otec bol chlap, čo vtedy zomrel pod novinovým stánkom. Pozeral som sa na ňu a myslel na to aké by to bolo keby jej otec bojoval.
Po rokoch som spoznal veľa skvelých ľudí na liečeniach. Som si istý, že aj on mohol byť skvelý, keby bol triezvy, keby s tým bojoval, ale sám to nemohol zvládnuť. Koľko vecí mohlo byť inak....
Komentáre
Zverejnenie komentára