#4 Denník z liečenia - 45. deň - poznanie

Je nedeľa - veľa spolupacientov sa chystá do kostola a na spoveď. Chlapi sa holia, ženy vyťahujú sviatočné šaty. Pozorujem ich, a zároveň aj trochu závidím. Ja ich viere nerozumiem, do kostola som nikdy nechodil, nie som ani pokrstený. Predstavujem si, že to musí byť veľká úlava, ak niekde môžem niekomu, alebo niečomu zveriť všetky svoje ťažoby a vrátiť sa ľahší. Rozhodol som sa, že sa pôjdem prejsť v areáli liečebne. Snažil som sa na nič nemyslieť, iba vnímať veci okolo seba. Nič som neposudzoval, všetko som nechal proste slobodne plynúť. Je tu veľa krásnych stromov, prechádzal som sa pomedzi ne a obklopil ma pokoj. Opäť sa mi podarilo odbremeniť sa od myšlienok a len tak si vychutnávať čistú hlavu a pokoj okolo mňa a vo mne. Keď som sa vrátil na ubytovňu, omša už skončila a takmer všetci na lavičkách diskutovali. Ktosi sa ma opýtal, že kde som bol. Odpovedal som bez rozmýšľania : "v kostole".


Bolo to milé, lebo ma tam nikto nevidel a ja som to celé pochopil až keď som to vyslovil. Áno, bol som v kostole, bol som na mieste, ktoré je pre mňa ako kostol pre nich. Bol som sám so sebou, so svojim ja a počas tej prechádzky som všetky svoje starosti a ťažobu nechal rozplynúť niekde medzi stromami.


Zrazu som už nezávidel, lebo som si našiel vlastný spôsob ako sa zrelaxovať, ako byť sám sebou. Potrebujem k tomu len neklamať sám seba, precítiť nekonečno, kde čas neexistuje a kde je všetko tak, ako má byť. Pochopil som a prijal niečo podstatné - alkohol je silnejší ako ja, presahuje ma a môj život s ním sa stal neovládateľný.

Dnešok bol nádherný, lebo som mu dovolil byť takým.