#10 Nádej a Sloboda

Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijal to, čo zmeniť nemôžem.

Odvahu, aby som zmenil to, čo zmeniť môžem.

A múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedno od druhého.

Toto je modlitba, ale spoločné prianie anonymných alkoholikov (AA). Keď som bol na svojom prvom liečení, po jednej skupinovej terapii nás prišli navštíviť práve ľudia z AA. Sedel som v spoločenskej miestnosti s mojimi súputníkmi a počúval nabudených ľudí, čo nám rozprávali svoje príbehy. Pripadal som si, ako na náborovom stretnutí svedkov Jehova. Pripadalo mi to také naučené, neuveriteľné. Ja, v tom čase ešte stále s rozhádzaným vnútrom, telom schopným prijať akurát tak polievku a rukami vďačnými za to, že dokázali aspoň obliecť telo, alebo prstami, ktoré, ako tak dokázali napísať denník (na liečení povinná jazda), som si pripadal, ako v ríši snov. Toto sú akože alkoholici? Toto? Hovorili, ako keby práve absolvovali minimálny trojmesačný kurz sebaovládania a našli skryté šťastie niekde na končiaroch Himalájí, tam kde sa ti otvorí srdce, niekde ďaleko, vysoko, niekde kde nájdeš sedieť starého mudrca na skale, zahaleného v plachte a, ktorý ti jediným pohľadom vysvetlí celé poznanie a všetku múdrosť a skúsenosť sveta. Ty sa mu pokloníš a tvoje srdce ostáva čisté, odchádzaš osvietený. Tí ľudia ma v tej chvíli vôbec nepresvedčili, pretože ja som hoci bol na liečení, ale stále som nespracoval a nedokázal prijať pravdu sám o sebe. Na druhej strane mi niekde v mojom rozmlátenom srdci stále blikala malá kontrolka, niekde úplne vzadu, ktorá mi hovorila, že čo ak títo ľudia boli niekedy tam kde som teraz ja, niečo dokázali, zmenili seba samých, pomohli si a dokázali sa vrátiť na cestu, síce dochrámaní, s jazvami, stratami, možno aj s úplne holým zadkom, ale sú tu. Dokázali to. V tom čase som nemal nič, doslova. Manželstvo bolo minulosťou, rodičia, hoci mi to nikdy nepovedali, cítil som, že nado mnou pomaly ale isto lámu palicu, že to podstatné je akosi už nenávratne stratené. Zdravie podlomené. Robotu som nemal, bývanie veľmi neisté, prosto, vyhliadky boli viac, ako pesimistické. Tá kontrolka mi vravela – si tak dole, že od tohoto nižšie je už jedna noha v rakve. V tom ma napadol jeden krásny citát, ktorý som čítal už nevedno kedy a kde, ale zrazu mi vyskočil v mysli. „Len keď si úplne dole, dokážeš sa poriadne odraziť“. To dno, kde ležíš ti poslúži na to aby si sa odrazil. Mám na toto silu? Ako to mám spraviť? Hlava plná pochybností o sebe samom, obrovské výčitky svedomia, pocit nepotrebnosti, hanby, do toho duša rozmlátená, rozbitá, ako rozsypané puzzle. Všetky dieliky bude treba znova prácne poskladať, dúfať, že budú pasovať a ja som už vtedy vedel, že niektoré časti tej skladačky už nikdy nenájdem. Po nejakom čase sa stretnutia nás pacientov a ľuďmi z AA zopakovalo a tentokrát som počúval lepšie a hlavne som počúval až do konca. Odignoroval som vtedy aj teraz všetky veci o Bohu, pretože Boh a ja sme boli v tom čase nepriatelia a on bol vinný za všetko čo sa so mnou dialo. Na konci tohoto stretnutia zaznela veta, ktorá tú moju kontrolku v srdci znova trochu rozsvietila. Tá veta znela – Musíš iba prijať to, že tvoj život s alkoholom sa stal neovládateľný, že je to silnejšie, ako ty. Spozornel som. Áno, toto som si nikdy neuvedomil, ale okamžite mi bolo jasné, že to je kľúčové. Potom pokračovali v tom zmysle, že je úplne jedno, ako to „niečo silnejšie, ako ja“ nazveme, alebo čo si pod tým predstavíme. Minca má dve strany, a tak, ako je niečo silnejšie, ako ja, čo ma môže zabiť, rovnako musí byť aj niečo silnejšie, ako ja, čo mi môže pomôcť. Boh? Nie, len nech mi tu nehovoria o milujúcom Bohu, lebo bude zle. Povedali – je jedno, či to nazveš Boh, vyššia sila, osud, láska, efekt motýlích krídel, je to úplne jedno– iba to prijmi. Dorazili ma vetou – tam kde je svetlo, nie je miesto pre temnotu. Dokonalé. Mal som chuť odísť a ísť sa prejsť, zapáliť si cigaretu, neobsedel som, chcel som byť sám a všetky tieto veci si v sebe usporiadať, cítil som, že som našiel dvere o ktorých som nevedel, že existujú a túžil som ich otvoriť. Iba pootvoriť a na tajne nahliadnuť. Stretnutie sa končilo a ja som už vstával zo stoličky, keď povedali – a teraz sa spolu pomodlíme. Končím, oni sa idú modliť. Kontrolka sa rozsvietila. Ostal som. Vstali, chytili sa za ruky a povedali :



„Si jedinečný a máš nenahraditeľnú hodnotu.“

„Bola by škoda, keby si sa stratil.“

„Dávaj na seba pozor a pomáhaj aj ostatným.“

V miestnosti ostalo ticho, oni ostali mlčky stáť držiac sa za ruky a nám sa stretli pohľady. Nechali to vyznieť naplno. Cítil som, ako mi slza kvapla na tričko. Vnímal som, že nie som jediný koho toto dostalo. Vedeli presne, čo robia, pretože boli jedny z nás. Videl som to na nich, oči neoklameš. Aj ja chcem, znelo mi celou dušou. Aj ja strašne chcem to čo majú oni, niekam patriť, hocikam, len nebyť sám. Túžil som po pochopení, po objatí, uvedomoval som si a odvtedy si uvedomujem, že nič nie je viac, ako toto. Nasledovala modlitba, ktorá mi začala meniť život a z ktorej denne čerpám dodnes, ktorú považujem za tak dôležitú súčasť môjho ja, že bez nej si už neviem predstaviť nič.

Bože (toto slovo nahraď čím chceš) ,

daj mi vyrovnanosť, aby som prijal to, čo zmeniť nemôžem.

Odvahu, aby som zmenil to, čo zmeniť môžem.

A múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedno od druhého.

Niekedy sa v živote stáva, že stretneš človeka, ktorý ti jednoducho z nejakého dôvodu pasuje. Nevieš to vysvetliť, je to proste pocit. Chceš byť s ním. Chýba ti keď nie je pri tebe, máš pocit, že patríš k nemu. Je to krásny pocit, jeden z najkrajších aké sú. Poznám ten pocit vo vzťahu k dievčaťu, pozná to asi každý. Veľmi podobný pocit som mal po tom, ako som si po prvý krát vypočul túto modlitbu, alebo prianie, kľudne ho tak môžeme nazvať. Pasovalo mi to do môjho života, bolo to presne to, čo som podvedome hľadal. (Je to, ako keď nájdeš dievča, ktoré je proste pre teba a ty pre ňu. Ak máš to šťastie, že takéhoto človeka stretneš, máš vystarané. V opačnom prípade ho budeš celý život márne hľadať a áno, veľakrát aj v alkohole, ale nikdy ho nenájdeš.) Pochopil som, že toto je kľúč k tomu, ako žiť, ako sa vysporiadať so situáciami, ktoré život neustále prináša, spôsob, ako ostať sám sebou, ako prekročiť svoj tieň. Schopnosť prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, bez toho aby som stratil svoju tvár, aby som zišiel na krivé chodníčky, aby som nepodrazil, nesklamal, je jedna z najväčších síl človeka. Zatúžil som ju mať a do dnešného dňa mi táto túžba nezmizla. Život je predsa nevyspytateľný a či veríš na osud, alebo náhodu, predsa len vieš, že veci sa stanú veľakrát úplne inak, ako sa snažíš, alebo, ako chceš. Vieš ich zmeniť? Nie? Prijmi to. Nie si Boh, vieš ale prijať pravdu. Stratil som v živote veľa, niečo sa vrátiť dalo, niečo nie. Skúsil som to a keď som zistil, že to proste nejde, prijal som to. Pokiaľ sa veci zmeniť dajú, potrebuješ odvahu. Odvaha a strach idú ruka v ruka, veľmi podobne, ako život a smrť, alebo svetlo a temnota. Ťažko byť odvážny bez strachu. Je to prirodzené. Ide o to, či sa tie veci zmeniť dajú. Ak je šanca, bojuj, ako lev a nikdy sa nevzdávaj. Nikdy. Pozor – prijatie toho, čo sa zmeniť nedá, nie je vzdávanie sa, je to vyzretosť duše, ktorá chápe, že nie všetko má vo svojich rukách. Čo ale vo svojich rukách máš, za to bojuj vždy. Nikdy sa nevzdať v boji v mene za niečo podstatné je výsada lásky v srdci človeka. To nikdy nezraď. Odvaha je vždy tam kde je potrebná. Múdrosť je výsada kráľov. Buď aj ty múdry a vždy s pokorou rozváž, čo je potrebné prijať a čo zmeniť. Buď kráľom svojho života, múdry, pokorný, ale aj odvážny a hlavne slobodný. Jedno z najhorších sebapoznaní čo som zažil bolo, keď som si naplno uvedomil, že som zradil sám seba. Podrazil, oklamal a odkopol ako psa. Nedokázal som odlíšiť to, čo zmeniť môžem od toho, čo prijať musím. Sloboda a nádej. Nikdy nestrať ani jedno, bojuj za ne, ako lev a ver mi, že prekročíš svoj tieň. Jedno z najkrajších sebapoznaní čo som získal je opísaný vo verši od Borila Filana, v piesni Mám, kým nemám. Toto je sloboda a nádej priateľ môj:

Môžem sa zmýliť v každej z tých zvláštnych ciest,

vystúpiť na každom lákavom nádraží.