Toto je názov albumu skupiny Pink Floyd. Hrá mi v sluchátkach a zároveň ma inšpiroval k tomu aby som si prepožičal jeho názov a použil ho v názve tohoto článku. Dočasný výpadok rozumu je celkom výstižný názov a hodí sa presne k tomu o čom chcem dnes napísať. Túto epizódu som dlhšie odkladal, nemal som odvahu sa do nej pustiť, ale aj toto je súčasť mňa, môjho života, príbehu, či sa mi to páči, alebo nepáči. Patrí to presne do kategórie, čo nevieš zmeniť, to musíš prijať. Svoju minulosť zmeniť neviem, je už raz daná, je preč a jediné čo zmysel má, je vyrovnať sa s ňou, prijať ju, prijať seba, no a....ísť ďalej. Pokračovať. Kým si na ceste, je všetko v poriadku. Šťastie nie je cieľ, tá cesta je šťastie. Zostaň...
Neviem presne ktorý rok to bolo, nie je to ani dôležité pre účel tohoto príbehu, všimni si ale jeden z následkov zbesilého pitia – mám niektoré veci zliate do zamotaného klbka udalostí, miest, súvislostí a hlavne rokov. Od mojich 33 rokov do mojej 40 tky si veľkú väčšinu vecí poriadne nepamätám. Je to, akoby tie roky ani poriadne neboli. Lenže tie následky, tie ostali, tie vidí, cítim a registrujem denne. Takže, toto sa stalo v niektorom roku v sobotu. Viem, že bola sobota, lebo toľko si pamätám, že som mal deti u seba. Po rozvode chodievali deti na víkendy ku mne. Býval som s rodičmi. Vlastne som spĺňal všetky atribúty moderného alkoholika. Dal som si záležať. Chľasce, nemá poriadnu robotu, zadĺžený je kade chodí, býva s rodičmi, po večeroch filozofuje s ochotnými kamošmi v krčme, čo majú nad sebou rovnako nespravodlivého Boha. V tú sobotu som sa zobudil asi o 7.00 ráno. Bolo to obdobie, kedy som si šiel svoju hladinkársku etapu. Opitý som bol prakticky 24 hodín denne. Nevedel som fungovať bez alkoholu, nedokázal by som ani vstať z postele. Bolo úplne bežné, že som v noci šiel na záchod a popri tom sa napil vodky. Prvá vec čo som v to ráno spravil bolo, že som sa samozrejme napil. Vedel som koľko, už som bol natoľko vytrénovaný, že som poznal svoje príznaky, trasenie rúk a podobne a vedel som koľko si mám dať, aby som dokázal povedzme normálne kráčať, komunikovať, alebo sa najesť tak, ako človek. Prišiel som do kuchyne, všetci ešte spali, iba otec bol už hore. Pozdravili sme sa. Varil kávu a čítal si noviny. Zohol som sa pre minerálku. Tma. Ak si dostal niekedy ranu do hlavy, poznáš ten pocit. Nechápal som prečo zrazu sedím v obývačke, videl som iba tvár môjho otca, jeho ústa sa pohybovali, ale ja som nič nepočul. Pamätám sa, ako som sa snažil rozlúštiť z jeho pier čo asi hovorí, jeho vydesený výraz v tvári mi ale napovedal, že sa niečo stalo. Hlavu mi išlo roztrhať. Dostal som pohár vody. Na hlave som si nahmatal vlhké miesto, rukou som si to miesto chytil. Moja dlaň ostala zafarbená zlovestne červenou farbou. Zakopol som, pomyslel som si. Biela postava mi niečo navliekla na ruku. Zrazu som si uvedomil, že v miestnosti je aj lekár. Vraj či viem aký je deň. Prišlo mi to smiešne. Chudák otec, chytila ho taká zlosť, že keby tam ten lekár nebol, asi ma prizabije. Právom. Kým mi druhý lekár – žena, merala tlak, môj otec odpovedal na lekárove otázky. Počul som, ako hovorí – syn pije, pije stále a dlho, dnes ráno odpadol, prestal dýchať, v tom ho chytil záchvat, kŕče. Trvalo to niekoľko minút. Otec naliehal aby mi spravili pečeňové testy a vraj potom sa možno spamätám a uvedomím si čo sa deje. Všetko som to počul, chcel som protestovať niečo v tom zmysle, že to asi ide o omyl, že to nie ja. Ale tá lekárka sa tvárila vážne, vraj či viem vstať. Viem ešte, že som chcel byť vtipný a poznamenal som niečo o tom, že jej pekne voňajú vlasy, na čo ma ona prebodla vraždiacim pohľadom. Pokúsil som sa postaviť. Moje nohy sa správali, ako keby mi ich len pred chvíľkou namontovali k telu a zjavne nepostupovali podľa návodu. Nešlo to. Celé to bolo akoby naopak. Začal som sa triasť. Ruky mi lietali krížom cez telo, nekontrolovateľne. Chcel som niečo povedať, ale jazyk zdrevenel. Cítim som, že ešte aj oči sa mi trasú, nebol som schopný zaostriť zrak. V tom prišiel kŕč do celého tela. Akoby do mňa niekto vrazil železnú tyč. Vystrelo ma a stuhol som. Ostal som v polohe v akej ma tej kŕč chytil, v neprirodzenej vykrivenej polohe, neschopný akéhokoľvek pohybu. Tá bolesť bola šialená. Keď to poľavilo, dobiehal som stratený vzduch v pľúcach a chcel zomrieť. „Ešte máme náladu na srandičky?“ – opýtala sa ma lekárka. Pomočil som sa. Neviem ako, ale cítil som, že prídu ďalšie kŕče. Viem, že som povedal – pomôžte mi prosím. „ Vieme ťa teraz dostať z najhoršieho, ale potom musíš sám, nikto to za teba nespraví.“ – znela odpoveď. Cestu do sanitky si nepamätám. Nejako ma zobrali, asi na nosidlách. V sanitke sa môj stav zhoršil. Dostal som nejakú infúziu. Cítil som každý pohyb auta, každý kamienok, v každej zákrute som si prial zomrieť, cítil som každú bunku môjho tela, ako trpí. Po prvý krát v živote som si prial nebyť v tomto hnusnom tele. Prial som si, aby tá sanitka napálila v plnej rýchlosti do stromu a ja aby som tam zhorel. Počul som moje deti, ako niečo hovoria a smejú sa. „Hľadáte niečo?“ - pýtal sa ma lekár. „Prečo sú tu moje deti, kde sú?“ Otáčal som hlavou a snažil sa ich za sebou nájsť. Videl som vnútro sanitky dole hlavou, lekárov ustarostený pohľad. Pokúsil som sa vytrhnúť si ihlu. Dostal som nejaký chvat od lekára, aby mi v tom zabránil. Detský smiech. „Vidíte niekoho?“ – prišla ďalšia otázka. Vaše deti tu nie sú, som tu len ja a vy. Ťažko sa to vysvetľuje, ale aby si mal predstavu – predstav si, že sa s niekým rozprávaš, s niekým koho poznáš a v tom príde niekto tretí a opýta sa ťa – s kým sa to rozprávaš prosím ťa? Veď sme tu len my dvaja. Nepovieš si – a veď jasné, mám len halucinácie, ale začneš spochybňovať toho človeka. To sa presne dialo. Kto to je? Ja ho nepoznám. Cudzí človek mi tu dobre, že nekľačí na hrudi, tvrdí mi, že tu deti nie sú, kto vie kam ma berú, kto vie čo mi pichli. Paranoja. „Čo ti je tatinko, kam ideme?“ – hlas mojej dcéry mi zaznel pri ušiach, čisto a zreteľne, bolo to ako tichý šepot, keď ma zvykla pred spaním ešte poprosiť o pohár vody. Videl som, ako sa mi zúžilo zorné pole, a začal som vidieť čiernobielo. „Vydržte“ – prosil ma lekár. Zrazu som si uvedomil, že niečo rytmicky udiera, bum, bum. Pomyslel som si ešte, že tie naše slovenské cesty, to je naozaj samá diera. Nebolo to tým. Moje obidve ruky a nohy sa pravidelne nadvihovali a trieskali o lehátko na ktorom som ležal. Necítil som to a pri pohľade na to, som mal pocit, že moja hlava k tomu telu ani nie je pripojená. Začali ma priväzovať. Moje deti sa v pozadí smiali a do toho začala hrať dychovka nejaký kakofonický pochod. Už len kvetináč z ktorého by zakýval trpaslík tu chýbal. Vyplo ma.
Na centrálnom príjme ma dali na invalidný vozík. Na veľa si nespomínam. Viem len, že ma potom ošetrovateľ tlačil na vozíku na oddelenie. Tváril sa neutrálne, nemal taký ustarostený výraz ako lekár v sanitke. Uvedomil som si, že som prezlečený, ale ako k tomu došlo, vôbec netuším. Nabral som silu a opýtal sa ho, že čo sa deje, že čo mi je a kam ideme. Ste v nemocnici, máte epilepsiu.
Bol som ako vo sne. Na izbe bol starší pán – Emil, mal nejaké starosti s chrbtom a ťažko chodil. Bol to milý a empatický človek. Z vozíka mi do postele museli pomôcť, nevedel som sa hýbať, všetko ma bolelo a cítil som, že sebamenší pohyb vyvolá ďalšie nekontrolovateľné kŕče. Ako som sa vystrel na posteli, tak sa to aj presne stalo. Emil, tak rýchlo ako vedel, utekal niekoho zavolať. Držali ma asi traja, trvalo to večnosť, kým to prešlo. Viem, že lekárka mi vtedy povedala, že buď teraz alebo nikdy. Vraj mam také pečeňové testy, že môžem byť rád, že mi ešte pečeň funguje a že mi pravdepodobne nastupuje kritické obdobie, že mám príznaky deliria tremens. A ak to vydržím, budem mať poslednú šancu, inak je koniec. Chcel som aby ten koniec nastal hneď. Rozmýšľal som nad tým, či vydržím zadržať dych natoľko aby som sa zadusil. Emil mal na vešiaku župan s hrubým froté opaskom. Zoberiem ho a stiahnem si hrdlo. Stalo sa ale niečo neuveriteľné. Ten človek – Emil – mi prečítal myšlienku. Povedal: „na to ani nemysli chlapče, ty sa uzdravíš.“ Neveriacky som na neho pozrel. „Viem na čo myslíš, vidím to na tebe, ale toto sa jednoducho nestane, rozumieš?“. Lieky mi zabrali, zaspal som. Zobudil ma mobil, volala moja bývala žena, chcela vedieť ako sa majú deti, ktoré boli u mňa na víkend. O ničom čo sa stalo netušila. "Skús zavolať rodičom" - povedal som jej - "ja som v nemocnici, mám epilepsiu. Plakala. Prosila ma, aby som niečo so sebou robil. Plakal som aj ja. Viac si nepamätám. Celý zvyšok víkendu som prežil niekde na pol ceste medzi realitou, snom a blúznením. Neodlišoval som, nedokázal som rozlíšiť čo je čo. Prišli nejaký majstri, zameriavali okná, vraj sa budú meniť. Dodnes neviem či to bolo naozaj, alebo nie. V noci som počul krik z vedľajšej izby, ale ráno som zistil že vedľajšia izba je niekoľko dní prázdna. Prišiel za mnou lekár, ktorého som nikdy nevidel a vraj že, on je môj ošetrovací lekár a že už sme spolu hovorili. Počul som, ako pri mne stoja lekári a radia sa, otvoril som oči, a to sa iba Emil pomalým krokom presúval na chodbu.
Prišla ma pozrieť mama, priniesla nejaké veci. Chcel som sa posadiť na posteli, znova som dostal kŕče, znova na mne kľačali doktori, znova som zaspal. Jedlo mi nosili k posteli, močil som do fľaše. Dva, alebo tri dni som sa nevedel, alebo bál pohnúť. V pondelok na vizite na mňa primárka nakričala-právom. Prekonal som delirium tremens. Bolo treba zistiť, ako je na tom môj mozog. Po vizite prišiel pre mňa sanitár, vraj ideme na EEG mozgu. Sanitár sa na mňa nahneval, keď som mu povedal, že to ja ale po nohách neprejdem, že ani na záchod neviem prejsť. Zohnal vozík. Dotlačil ma na vyšetrenie a ja som už vtedy cítil, že to nebude dobré, totiž, cítil som, že dostávam ďalší záchvat. Lekárka mi v skratke vysvetlila o čo ide, že EEG zaznamenáva elektrickú aktivitu mozgu prostredníctvom elektród, ktoré sú pripojené na pokožku hlavy. Používa sa na diagnostikovanie rôznych neurologických stavov, ako je epilepsia, spánkové poruchy, poranenia mozgu alebo zmeny v mozgovej činnosti a v mojom prípade je takéto vyšetrenie nevyhnutné. Ľahol som si a ona začala pripájať všetko potrebné. Viem ešte, že som jej povedal, že cítim, že dostanem kŕče. Potom som sa už len pristihol pri tom, ako kričím od bolesti a strhávam zo seba všetko čo bolo na mňa pripojené. Lekárka odbehla pre pomoc. Vyšetrenie sa asi po dvoch dňoch zopakovalo, veľmi mi som sa ospravedlňoval, ale išlo to skrátka mimo mňa, nevedel som to kontrolovať.
Po týždni ma pustili domov, dostal som lieky, ktoré som poctivo bral. Aspoň na začiatku, prvé týždne. Asi dva týždne som chodil s paličkou, lebo prvá noha mi ostala celá stuhnutá a najviac trpel chrbát. Dodnes cítim, že mám pravú nohu slabšiu, ako ľavú a nie som schopný sa napríklad postaviť na špičku pravej nohy. Na celom tomto príbehu je najdôležitejšie povedať to, že hoci som vedel, že mám problém s alkoholom a hoci mi to aj lekári hovorili a jednoznačne mi odporučili liečenie, sám som si to nepripustil a stále si myslel, že áno, mám tento problém, ale dokážem ho zvládnuť sám. Že si skrátka dám pozor, že budem piť kontrolovane. Totálne absurdné je ale to, že to už som mal za sebou jedno trojmesačné liečenie a akákoľvek úvaha o kontrolovanom pití tu už jednoducho nemala miesto. Strašne rád by som tento príbeh ukončil myšlienkou – a tak som si uvedomil, že musím niečo spraviť, zmeniť, zabojovať. Nemôžem to ale urobiť, pretože nič z toho sa nestalo. Veľmi krátko na to, ako som sa povedzme, že zotavil, som začal znova po troche piť a áno, ak ťa napadlo, že veď som bral predsa lieky na epilepsiu, tak odpoveď je – áno, bral, ale pil som na ne. Teraz mi je jasné, že ten alkohol ma už mal dávno ovládnutého, že som nemal nič pod kontrolou. Je veľká pravda, že alkoholikovi nepomôže iba to keď prestane piť. Nepiť nestačí. Pokiaľ s tým nepríde nekompromisná sebareflexia, absolútne úprimná inventúra svojej vlastnej duše a bolestivé pripustenie si reality, neexistuje šanca na zmenu. Je to zo začiatku naozaj veľmi bolestivé, pretože svoj únik v podobe drogy mal svoje opodstatnenie. Všetko malo svoj dôvod. A s démonmi sa nedá bojovať na diaľku. Žiadneho neporazíš tak, že ho budeš očumovať spoza klietky. Môj vlastný démon bol vo mne a bolo ho treba pomenovať. Má tisícky tvári a podôb. Prejavuje sa všemožnými spôsobmi. Podarilo sa mi ho zadefinovať, a tak teraz on síce nezmizol, je stále tu, ale už som na neho aspoň trochu viac pripravenejší, ako v minulosti. Abstinencia neexistuje bez osobnostného rozvoja, alebo ak chceš, bez duchovného rastu. A z tých čiernych dier v ktorých som žil sa bolo treba najprv vyškriabať aspoň na holú zem. Dostať sa na úroveň nula. Až potom môžeš začať stúpať vyššie, krok za krokom. V mojom prípade to bolo a stále je tak, že dám tri kroky dopredu a dva cúvnem. Vo výsledku som ale stále v pluse jeden krok dopredu. A o to ide. Neexistuje žiadny návod, ako žiť, žiadna kniha, ktorá ti po prečítaní zmení život. Nič čo ťa dovedie do cieľa. Pochopil som, že tá cesta je cieľ. To, ako kráčaš po tej ceste. Nevadí, že spadneš, že niekedy ideš nazad, nevadí, že zle odbočíš, dokonca nevadí ani to, že z tej cesty zídeš, alebo sa ti úplne stratí. Dôležité je neostať stáť a nevzdať sa. Pretože – neexistuje žiadny spôsob, ako poraziť človeka, ktorý sa nevzdáva. A vzdať sa – to je tvoje rozhodnutie. Takto to je. Emil bol starší chorý človek, pre ktorého som bol úplne cudzia troska bojujúca o život, ale dokázal sa do mňa vcítiť a pochopil, že má moc, a tak povedal – „Viem na čo myslíš, vidím to na tebe, ale toto sa jednoducho nestane, rozumieš?“
Ďakujem ti Emil, ani o tom nevieš, pretože sme sa už nikdy nevideli, ale tvoje slová zachránili vtedy rozvrátenú dušu plnú zúfalstva, ktorá sa chcela vzdať a keby si tam nebol, kto vie čo by sa bolo stalo. Nevzdal som sa vďaka jednej vete, čo si povedal. Moja cesta ale pokračovala a ja som stále neprijal fakt, že som alkoholik. To, ako som pokračoval na tejto temnej ceste ešte niekoľko rokov, ti poviem v ďalšom príbehu.
Neviem presne ktorý rok to bolo, nie je to ani dôležité pre účel tohoto príbehu, všimni si ale jeden z následkov zbesilého pitia – mám niektoré veci zliate do zamotaného klbka udalostí, miest, súvislostí a hlavne rokov. Od mojich 33 rokov do mojej 40 tky si veľkú väčšinu vecí poriadne nepamätám. Je to, akoby tie roky ani poriadne neboli. Lenže tie následky, tie ostali, tie vidí, cítim a registrujem denne. Takže, toto sa stalo v niektorom roku v sobotu. Viem, že bola sobota, lebo toľko si pamätám, že som mal deti u seba. Po rozvode chodievali deti na víkendy ku mne. Býval som s rodičmi. Vlastne som spĺňal všetky atribúty moderného alkoholika. Dal som si záležať. Chľasce, nemá poriadnu robotu, zadĺžený je kade chodí, býva s rodičmi, po večeroch filozofuje s ochotnými kamošmi v krčme, čo majú nad sebou rovnako nespravodlivého Boha. V tú sobotu som sa zobudil asi o 7.00 ráno. Bolo to obdobie, kedy som si šiel svoju hladinkársku etapu. Opitý som bol prakticky 24 hodín denne. Nevedel som fungovať bez alkoholu, nedokázal by som ani vstať z postele. Bolo úplne bežné, že som v noci šiel na záchod a popri tom sa napil vodky. Prvá vec čo som v to ráno spravil bolo, že som sa samozrejme napil. Vedel som koľko, už som bol natoľko vytrénovaný, že som poznal svoje príznaky, trasenie rúk a podobne a vedel som koľko si mám dať, aby som dokázal povedzme normálne kráčať, komunikovať, alebo sa najesť tak, ako človek. Prišiel som do kuchyne, všetci ešte spali, iba otec bol už hore. Pozdravili sme sa. Varil kávu a čítal si noviny. Zohol som sa pre minerálku. Tma. Ak si dostal niekedy ranu do hlavy, poznáš ten pocit. Nechápal som prečo zrazu sedím v obývačke, videl som iba tvár môjho otca, jeho ústa sa pohybovali, ale ja som nič nepočul. Pamätám sa, ako som sa snažil rozlúštiť z jeho pier čo asi hovorí, jeho vydesený výraz v tvári mi ale napovedal, že sa niečo stalo. Hlavu mi išlo roztrhať. Dostal som pohár vody. Na hlave som si nahmatal vlhké miesto, rukou som si to miesto chytil. Moja dlaň ostala zafarbená zlovestne červenou farbou. Zakopol som, pomyslel som si. Biela postava mi niečo navliekla na ruku. Zrazu som si uvedomil, že v miestnosti je aj lekár. Vraj či viem aký je deň. Prišlo mi to smiešne. Chudák otec, chytila ho taká zlosť, že keby tam ten lekár nebol, asi ma prizabije. Právom. Kým mi druhý lekár – žena, merala tlak, môj otec odpovedal na lekárove otázky. Počul som, ako hovorí – syn pije, pije stále a dlho, dnes ráno odpadol, prestal dýchať, v tom ho chytil záchvat, kŕče. Trvalo to niekoľko minút. Otec naliehal aby mi spravili pečeňové testy a vraj potom sa možno spamätám a uvedomím si čo sa deje. Všetko som to počul, chcel som protestovať niečo v tom zmysle, že to asi ide o omyl, že to nie ja. Ale tá lekárka sa tvárila vážne, vraj či viem vstať. Viem ešte, že som chcel byť vtipný a poznamenal som niečo o tom, že jej pekne voňajú vlasy, na čo ma ona prebodla vraždiacim pohľadom. Pokúsil som sa postaviť. Moje nohy sa správali, ako keby mi ich len pred chvíľkou namontovali k telu a zjavne nepostupovali podľa návodu. Nešlo to. Celé to bolo akoby naopak. Začal som sa triasť. Ruky mi lietali krížom cez telo, nekontrolovateľne. Chcel som niečo povedať, ale jazyk zdrevenel. Cítim som, že ešte aj oči sa mi trasú, nebol som schopný zaostriť zrak. V tom prišiel kŕč do celého tela. Akoby do mňa niekto vrazil železnú tyč. Vystrelo ma a stuhol som. Ostal som v polohe v akej ma tej kŕč chytil, v neprirodzenej vykrivenej polohe, neschopný akéhokoľvek pohybu. Tá bolesť bola šialená. Keď to poľavilo, dobiehal som stratený vzduch v pľúcach a chcel zomrieť. „Ešte máme náladu na srandičky?“ – opýtala sa ma lekárka. Pomočil som sa. Neviem ako, ale cítil som, že prídu ďalšie kŕče. Viem, že som povedal – pomôžte mi prosím. „ Vieme ťa teraz dostať z najhoršieho, ale potom musíš sám, nikto to za teba nespraví.“ – znela odpoveď. Cestu do sanitky si nepamätám. Nejako ma zobrali, asi na nosidlách. V sanitke sa môj stav zhoršil. Dostal som nejakú infúziu. Cítil som každý pohyb auta, každý kamienok, v každej zákrute som si prial zomrieť, cítil som každú bunku môjho tela, ako trpí. Po prvý krát v živote som si prial nebyť v tomto hnusnom tele. Prial som si, aby tá sanitka napálila v plnej rýchlosti do stromu a ja aby som tam zhorel. Počul som moje deti, ako niečo hovoria a smejú sa. „Hľadáte niečo?“ - pýtal sa ma lekár. „Prečo sú tu moje deti, kde sú?“ Otáčal som hlavou a snažil sa ich za sebou nájsť. Videl som vnútro sanitky dole hlavou, lekárov ustarostený pohľad. Pokúsil som sa vytrhnúť si ihlu. Dostal som nejaký chvat od lekára, aby mi v tom zabránil. Detský smiech. „Vidíte niekoho?“ – prišla ďalšia otázka. Vaše deti tu nie sú, som tu len ja a vy. Ťažko sa to vysvetľuje, ale aby si mal predstavu – predstav si, že sa s niekým rozprávaš, s niekým koho poznáš a v tom príde niekto tretí a opýta sa ťa – s kým sa to rozprávaš prosím ťa? Veď sme tu len my dvaja. Nepovieš si – a veď jasné, mám len halucinácie, ale začneš spochybňovať toho človeka. To sa presne dialo. Kto to je? Ja ho nepoznám. Cudzí človek mi tu dobre, že nekľačí na hrudi, tvrdí mi, že tu deti nie sú, kto vie kam ma berú, kto vie čo mi pichli. Paranoja. „Čo ti je tatinko, kam ideme?“ – hlas mojej dcéry mi zaznel pri ušiach, čisto a zreteľne, bolo to ako tichý šepot, keď ma zvykla pred spaním ešte poprosiť o pohár vody. Videl som, ako sa mi zúžilo zorné pole, a začal som vidieť čiernobielo. „Vydržte“ – prosil ma lekár. Zrazu som si uvedomil, že niečo rytmicky udiera, bum, bum. Pomyslel som si ešte, že tie naše slovenské cesty, to je naozaj samá diera. Nebolo to tým. Moje obidve ruky a nohy sa pravidelne nadvihovali a trieskali o lehátko na ktorom som ležal. Necítil som to a pri pohľade na to, som mal pocit, že moja hlava k tomu telu ani nie je pripojená. Začali ma priväzovať. Moje deti sa v pozadí smiali a do toho začala hrať dychovka nejaký kakofonický pochod. Už len kvetináč z ktorého by zakýval trpaslík tu chýbal. Vyplo ma.
Na centrálnom príjme ma dali na invalidný vozík. Na veľa si nespomínam. Viem len, že ma potom ošetrovateľ tlačil na vozíku na oddelenie. Tváril sa neutrálne, nemal taký ustarostený výraz ako lekár v sanitke. Uvedomil som si, že som prezlečený, ale ako k tomu došlo, vôbec netuším. Nabral som silu a opýtal sa ho, že čo sa deje, že čo mi je a kam ideme. Ste v nemocnici, máte epilepsiu.
Bol som ako vo sne. Na izbe bol starší pán – Emil, mal nejaké starosti s chrbtom a ťažko chodil. Bol to milý a empatický človek. Z vozíka mi do postele museli pomôcť, nevedel som sa hýbať, všetko ma bolelo a cítil som, že sebamenší pohyb vyvolá ďalšie nekontrolovateľné kŕče. Ako som sa vystrel na posteli, tak sa to aj presne stalo. Emil, tak rýchlo ako vedel, utekal niekoho zavolať. Držali ma asi traja, trvalo to večnosť, kým to prešlo. Viem, že lekárka mi vtedy povedala, že buď teraz alebo nikdy. Vraj mam také pečeňové testy, že môžem byť rád, že mi ešte pečeň funguje a že mi pravdepodobne nastupuje kritické obdobie, že mám príznaky deliria tremens. A ak to vydržím, budem mať poslednú šancu, inak je koniec. Chcel som aby ten koniec nastal hneď. Rozmýšľal som nad tým, či vydržím zadržať dych natoľko aby som sa zadusil. Emil mal na vešiaku župan s hrubým froté opaskom. Zoberiem ho a stiahnem si hrdlo. Stalo sa ale niečo neuveriteľné. Ten človek – Emil – mi prečítal myšlienku. Povedal: „na to ani nemysli chlapče, ty sa uzdravíš.“ Neveriacky som na neho pozrel. „Viem na čo myslíš, vidím to na tebe, ale toto sa jednoducho nestane, rozumieš?“. Lieky mi zabrali, zaspal som. Zobudil ma mobil, volala moja bývala žena, chcela vedieť ako sa majú deti, ktoré boli u mňa na víkend. O ničom čo sa stalo netušila. "Skús zavolať rodičom" - povedal som jej - "ja som v nemocnici, mám epilepsiu. Plakala. Prosila ma, aby som niečo so sebou robil. Plakal som aj ja. Viac si nepamätám. Celý zvyšok víkendu som prežil niekde na pol ceste medzi realitou, snom a blúznením. Neodlišoval som, nedokázal som rozlíšiť čo je čo. Prišli nejaký majstri, zameriavali okná, vraj sa budú meniť. Dodnes neviem či to bolo naozaj, alebo nie. V noci som počul krik z vedľajšej izby, ale ráno som zistil že vedľajšia izba je niekoľko dní prázdna. Prišiel za mnou lekár, ktorého som nikdy nevidel a vraj že, on je môj ošetrovací lekár a že už sme spolu hovorili. Počul som, ako pri mne stoja lekári a radia sa, otvoril som oči, a to sa iba Emil pomalým krokom presúval na chodbu.
Prišla ma pozrieť mama, priniesla nejaké veci. Chcel som sa posadiť na posteli, znova som dostal kŕče, znova na mne kľačali doktori, znova som zaspal. Jedlo mi nosili k posteli, močil som do fľaše. Dva, alebo tri dni som sa nevedel, alebo bál pohnúť. V pondelok na vizite na mňa primárka nakričala-právom. Prekonal som delirium tremens. Bolo treba zistiť, ako je na tom môj mozog. Po vizite prišiel pre mňa sanitár, vraj ideme na EEG mozgu. Sanitár sa na mňa nahneval, keď som mu povedal, že to ja ale po nohách neprejdem, že ani na záchod neviem prejsť. Zohnal vozík. Dotlačil ma na vyšetrenie a ja som už vtedy cítil, že to nebude dobré, totiž, cítil som, že dostávam ďalší záchvat. Lekárka mi v skratke vysvetlila o čo ide, že EEG zaznamenáva elektrickú aktivitu mozgu prostredníctvom elektród, ktoré sú pripojené na pokožku hlavy. Používa sa na diagnostikovanie rôznych neurologických stavov, ako je epilepsia, spánkové poruchy, poranenia mozgu alebo zmeny v mozgovej činnosti a v mojom prípade je takéto vyšetrenie nevyhnutné. Ľahol som si a ona začala pripájať všetko potrebné. Viem ešte, že som jej povedal, že cítim, že dostanem kŕče. Potom som sa už len pristihol pri tom, ako kričím od bolesti a strhávam zo seba všetko čo bolo na mňa pripojené. Lekárka odbehla pre pomoc. Vyšetrenie sa asi po dvoch dňoch zopakovalo, veľmi mi som sa ospravedlňoval, ale išlo to skrátka mimo mňa, nevedel som to kontrolovať.
Po týždni ma pustili domov, dostal som lieky, ktoré som poctivo bral. Aspoň na začiatku, prvé týždne. Asi dva týždne som chodil s paličkou, lebo prvá noha mi ostala celá stuhnutá a najviac trpel chrbát. Dodnes cítim, že mám pravú nohu slabšiu, ako ľavú a nie som schopný sa napríklad postaviť na špičku pravej nohy. Na celom tomto príbehu je najdôležitejšie povedať to, že hoci som vedel, že mám problém s alkoholom a hoci mi to aj lekári hovorili a jednoznačne mi odporučili liečenie, sám som si to nepripustil a stále si myslel, že áno, mám tento problém, ale dokážem ho zvládnuť sám. Že si skrátka dám pozor, že budem piť kontrolovane. Totálne absurdné je ale to, že to už som mal za sebou jedno trojmesačné liečenie a akákoľvek úvaha o kontrolovanom pití tu už jednoducho nemala miesto. Strašne rád by som tento príbeh ukončil myšlienkou – a tak som si uvedomil, že musím niečo spraviť, zmeniť, zabojovať. Nemôžem to ale urobiť, pretože nič z toho sa nestalo. Veľmi krátko na to, ako som sa povedzme, že zotavil, som začal znova po troche piť a áno, ak ťa napadlo, že veď som bral predsa lieky na epilepsiu, tak odpoveď je – áno, bral, ale pil som na ne. Teraz mi je jasné, že ten alkohol ma už mal dávno ovládnutého, že som nemal nič pod kontrolou. Je veľká pravda, že alkoholikovi nepomôže iba to keď prestane piť. Nepiť nestačí. Pokiaľ s tým nepríde nekompromisná sebareflexia, absolútne úprimná inventúra svojej vlastnej duše a bolestivé pripustenie si reality, neexistuje šanca na zmenu. Je to zo začiatku naozaj veľmi bolestivé, pretože svoj únik v podobe drogy mal svoje opodstatnenie. Všetko malo svoj dôvod. A s démonmi sa nedá bojovať na diaľku. Žiadneho neporazíš tak, že ho budeš očumovať spoza klietky. Môj vlastný démon bol vo mne a bolo ho treba pomenovať. Má tisícky tvári a podôb. Prejavuje sa všemožnými spôsobmi. Podarilo sa mi ho zadefinovať, a tak teraz on síce nezmizol, je stále tu, ale už som na neho aspoň trochu viac pripravenejší, ako v minulosti. Abstinencia neexistuje bez osobnostného rozvoja, alebo ak chceš, bez duchovného rastu. A z tých čiernych dier v ktorých som žil sa bolo treba najprv vyškriabať aspoň na holú zem. Dostať sa na úroveň nula. Až potom môžeš začať stúpať vyššie, krok za krokom. V mojom prípade to bolo a stále je tak, že dám tri kroky dopredu a dva cúvnem. Vo výsledku som ale stále v pluse jeden krok dopredu. A o to ide. Neexistuje žiadny návod, ako žiť, žiadna kniha, ktorá ti po prečítaní zmení život. Nič čo ťa dovedie do cieľa. Pochopil som, že tá cesta je cieľ. To, ako kráčaš po tej ceste. Nevadí, že spadneš, že niekedy ideš nazad, nevadí, že zle odbočíš, dokonca nevadí ani to, že z tej cesty zídeš, alebo sa ti úplne stratí. Dôležité je neostať stáť a nevzdať sa. Pretože – neexistuje žiadny spôsob, ako poraziť človeka, ktorý sa nevzdáva. A vzdať sa – to je tvoje rozhodnutie. Takto to je. Emil bol starší chorý človek, pre ktorého som bol úplne cudzia troska bojujúca o život, ale dokázal sa do mňa vcítiť a pochopil, že má moc, a tak povedal – „Viem na čo myslíš, vidím to na tebe, ale toto sa jednoducho nestane, rozumieš?“
Ďakujem ti Emil, ani o tom nevieš, pretože sme sa už nikdy nevideli, ale tvoje slová zachránili vtedy rozvrátenú dušu plnú zúfalstva, ktorá sa chcela vzdať a keby si tam nebol, kto vie čo by sa bolo stalo. Nevzdal som sa vďaka jednej vete, čo si povedal. Moja cesta ale pokračovala a ja som stále neprijal fakt, že som alkoholik. To, ako som pokračoval na tejto temnej ceste ešte niekoľko rokov, ti poviem v ďalšom príbehu.
The sweet smell of a great sorrow lies over the land
Plumes of smoke rise and merge into the leaden sky
A man lies and dreams of green fields and rivers
But awakes to a morning with no reason for waking
Plumes of smoke rise and merge into the leaden sky
A man lies and dreams of green fields and rivers
But awakes to a morning with no reason for waking
Komentáre
Zverejnenie komentára