„Abstinencia nie je len vzdanie sa alkoholu, ale cesta k harmónii so sebou a okolím“
24 hodín. To je taký základný kameň spoločenstva anonymných alkoholikov. Dospejem dúfam v tomto krátkom texte k podstate a pokúsim sa zhrnúť krásu a zmysel tejto myšlienky. Každý závislý má, rovnako, ako aj ja som mal na začiatku svojej liečby jeden a zásadný problém. A to je-predstava, že už nikdy nebudem môcť piť. Toto je niečo, čo som počúval dookola, od terapeutov, lekárov, spolupacientov, od každého. Už nikdy. Nepredstaviteľné. Napriek tomu, že som zažil veľa bolesti ja sám, ešte viac jej spôsobil môjmu okoliu a vedel som jednoznačne pomenovať vinníka – alkohol, nedokázal som prijať fakt, že už NIKDY sa nemôžem napiť. Celé som to na začiatku chápal tak, že áno, veď samozrejme, strašne som to preháňal s alkoholom, nepil som kultivovane a áno, ono si to vypýtalo svoju daň. Teraz si na liečení oddýchnem, dám si pauzu, dajú ma dokopy, prídem na iné myšlienky a dokonca som si aj pripúšťal, že budem nejaký čas abstinovať, ale celý čas som vedel, že na celý môj život, to je predsa prehnané. Štandardný mýtus, ktorý prevláda v spoločnosti dodnes a veril som mu aj ja je, že veď predsa ak si vydržal povedzme jeden rok nepiť, si predsa vyliečený. Len si musíš dať pozor. Jeden pohárik ti predsa nič nespraví. Na každej rannej komunite, na každej veľkej komunite, či na skupinovom sedení (Tieto aktivity na protialkoholickom liečení predstavujú každodenné stretnutie pacientov a terapeutov, ktoré pomáha nastaviť tón dňa. Slúžia na zdieľanie pocitov, plánovanie programu a vzájomnú podporu medzi členmi skupiny), boli pre nás, ako také mantry dookola omieľané dve veci. Si alkoholik a jediná cesta je doživotná abstinencia. Dostávali nám to do hláv, teda, snažili sa o to. Keď si dostal slovo, predstavil si sa menom, za ktorým si pridal svoj titul-alkoholik, narkoman, gambler, závislý na liekoch a podobne. Hovoril som to aj ja, ale neveril tomu, nebol som s tým stotožnený.
Alkoholikov život je spojený s drogou tak úzko, že už len predstava, že bude bez nej je príšerná. Nevedel som si vyjaviť žiadnu spomienku za posledné roky, ktorá by nebola spojená s alkoholom. A časy keď som nepil, som z hlavy vytláčal, pretože to boli ešte tie dobré časy, ktoré sú nenávratne preč...lebo....lebo Boh ma znenávidel. Som iba obeť. Na skupinách s terapeutom úplne bežne padali otázky typu – „a čo akože mám robiť keď prídem z liečenia?“. Väčšina z nás si nevedela predstaviť nič, čo by nebolo spojené s alkoholom. Všetky miesta kam sme chodili s ním boli spojené, ľudia s ktorými sme sa stretávali pili. Obávali sme sa, že ostaneme izolovaní, čudácki samotári, že život pre nás skončil. Ako pôjdem niekam von, na dovolenku, na kúpalisko keď si nebudem môcť dať ani pivo? Ako pôjdem do obchodu? A čo všetky sviatky, Vianoce, narodeniny a podobné udalosti? To, ako ja si budem pripíjať s kofolou? Na jednom sedení padla zaujímavá otázka. „Neviem si predstaviť ani len to, že sa pôjdem v lete prejsť po meste, len tak bezcieľne. Veď všade budú pootvárané podniky, terasy plné ľudí, všade ma to bude lákať. To bude strašné pokušenie. To nezvládnem." A psychologička povedala niečo čo si pamätám dodnes. Povedala – „ Vidíte, to je zaujímave. Ja keď sa idem bezcieľne prejsť po meste, ja vidím fontánu a v nej špliechajúce sa deti, vidím mamičky s kočíkom, rodinky, ako si vyšli na zmrzlinu, dôchodcov na lavičke, ako kŕmia holuby, alebo venčia psa. Nikdy som si neuvedomila, že tam je aj alkohol.“ Pacient sa ohradil – „No dobre, ale vy predsa nie ste alkoholička!“ A ona zakontrovala – „ A vy azda áno?“. A bolo vymaľované. V miestnosti ostalo ticho, pretože väčšina z nás asi po prvý krát pochopila, aspoň trošku, vážnosť situácie.
Alkoholik musí spraviť niekoľko zásadných krokov. Ten prvý je vyhľadať pomoc. Potom sa dostane do štádia, že nevie čo má robiť a pripadá si stratený. Vtip je, že ak pochopí, že on nemusí vedieť čo má robiť, jemu stačí počúvať, tak spravil druhý zásadný krok. Pripustil, že veci nie sú ani zďaleka také, ako si dlhý čas myslel. Vzdanie sa starých vzorcov správania, rokmi pestovaných v závoji závislosti, to sa naozaj nedá zmeniť len tak, povedzme zo dňa na deň. A vtedy prichádza na scénu 24 hodín. O čo ide? Bolestivý pád na dno pri závislosti a zistenie, že sme balansovali na hrane a v podstate mali šťastie, že ešte je vôbec čo zachraňovať nás naučilo pokore. 24 hodinový program je predovšetkým o vďačnosti a pokore. Mať celoživotný plán, ako budem do konca života nepiť a aký budem abstinent je síce super predstava, ale postráda trošku pokory. Máloktorý abstinujúci závislý dokázal dlhodobo abstinovať bez recidívy, teda bez toho aby znova nespadol. A tak má väčšina z nás na vlastnej koži overené, že tie reči o celoživotnej abstinencii, neboli len tak niečo povedané do vetra, aby mali psychiatri z čoho žiť. Rešpekt a pokora. Alkohol tu bol pred tebou a bude aj dlho po tebe, zlikvidoval tisíce, možno milióny životov, zničil ešte viac rodín a ty nie si žiadna výnimka. Vyžaduje to rešpekt a prístup s pokorou.
24 hodinový program je nádherná, povedal by som až, že životná filozofia, vhodná pre každého a ak si ju osvojí aj zdravý človek, urobí len dobre, pretože mu určite prinesie osobnostný posun, dá veciam duchovné smerovanie a ver, veľa sa v tvojom živote zmení k lepšiemu. Ja som tento program začal praktizovať tak nejako sám, podvedome, ešte keď som nenavštevoval AA kluby. Úplne prirodzene som sa po asi trojmesačnej abstinencii zobudil a pocítil obrovskú vďačnosť za to, že dokážem vstať z postele. Že začína deň a ja ho idem prežiť triezvy, nemusím myslieť na to kde je alkohol, ako je ukrytý, nemusím klamať, kradnúť, stačí slobodne ísť a úprimne prežiť tento deň. Zmyslom programu 24 hodín je táto myšlienka – Dnešný deň prežijem triezvy. Dnes sa nenapijem. Večer pocítim vďaku a pocit sily, že som to dokázal, prejdem si celý deň, všetky problémy, ktoré ma stretli a, ktoré som zvládol, aj nezvládol vyriešiť, ale hlavne som sa nenapil. A zajtra? Zajtra si ráno poviem to isté. Krok za krokom, deň za dňom. Neriešim čo bude za mesiac, rok. Snažím sa žiť pre prítomnosť. Prítomný okamih. Myseľ a ego sú silné. Snažia sa vytvárať neustále nejaký konflikt, vytvárajú konštrukcie, fantazírujú, čo bude ak toto, a čo keď sa stane tamto. Ego potrebuje konflikt, aby malo čo robiť. Myseľ je jeho otrokom, ktorá neustálym riešením a rozoberaním niečoho čo sa vlastne ešte ani nestalo absolútne vyčerpá dušu. Uvedomil si si niekedy koľko strachu si reálne prežil pre niečo čo sa nikdy nestalo? O tomto hovorím. Život abstinujúceho alkoholika ma naučil vážiť si veci, ktoré som aj ja sám pred tým považoval za obyčajné, samozrejmí, všedné a dokonca nezaujímavé. Dnes ich považujem za zázraky, ktoré sa dejú denne, nedajú sa s ničím porovnať, sú úplne zadarmo a ich hodnota je nevyčísliteľná. Že ráno vstanem a urobím krok? Pravidelne ma to dojíma a cítim šťastie. Že mám svoju posteľ? Považujem to za zázrak. A keď môžem ráno uvariť kávu do dvoch hrnčekov, to považujem za zázrak. Všetko čo som potreboval som mal neustále pred sebou a v sebe, ale nevidel to a nevážil si to. Tento moment, táto chvíľa je to čo existuje naozaj, a je na tebe či ju prežiješ šťastný a ver mi, že sa to dá, bez ohľadu na to akú máš minulosť (ktorá je už preč) a čoho sa bojíš v budúcnosti (tá ešte nenastala). Teraz je naozaj. Ži teraz. 24 hodinový program ťa privedie k podstatným veciam a naučí ťa bojovať so strachom.
Alkoholikov život je spojený s drogou tak úzko, že už len predstava, že bude bez nej je príšerná. Nevedel som si vyjaviť žiadnu spomienku za posledné roky, ktorá by nebola spojená s alkoholom. A časy keď som nepil, som z hlavy vytláčal, pretože to boli ešte tie dobré časy, ktoré sú nenávratne preč...lebo....lebo Boh ma znenávidel. Som iba obeť. Na skupinách s terapeutom úplne bežne padali otázky typu – „a čo akože mám robiť keď prídem z liečenia?“. Väčšina z nás si nevedela predstaviť nič, čo by nebolo spojené s alkoholom. Všetky miesta kam sme chodili s ním boli spojené, ľudia s ktorými sme sa stretávali pili. Obávali sme sa, že ostaneme izolovaní, čudácki samotári, že život pre nás skončil. Ako pôjdem niekam von, na dovolenku, na kúpalisko keď si nebudem môcť dať ani pivo? Ako pôjdem do obchodu? A čo všetky sviatky, Vianoce, narodeniny a podobné udalosti? To, ako ja si budem pripíjať s kofolou? Na jednom sedení padla zaujímavá otázka. „Neviem si predstaviť ani len to, že sa pôjdem v lete prejsť po meste, len tak bezcieľne. Veď všade budú pootvárané podniky, terasy plné ľudí, všade ma to bude lákať. To bude strašné pokušenie. To nezvládnem." A psychologička povedala niečo čo si pamätám dodnes. Povedala – „ Vidíte, to je zaujímave. Ja keď sa idem bezcieľne prejsť po meste, ja vidím fontánu a v nej špliechajúce sa deti, vidím mamičky s kočíkom, rodinky, ako si vyšli na zmrzlinu, dôchodcov na lavičke, ako kŕmia holuby, alebo venčia psa. Nikdy som si neuvedomila, že tam je aj alkohol.“ Pacient sa ohradil – „No dobre, ale vy predsa nie ste alkoholička!“ A ona zakontrovala – „ A vy azda áno?“. A bolo vymaľované. V miestnosti ostalo ticho, pretože väčšina z nás asi po prvý krát pochopila, aspoň trošku, vážnosť situácie.
Alkoholik musí spraviť niekoľko zásadných krokov. Ten prvý je vyhľadať pomoc. Potom sa dostane do štádia, že nevie čo má robiť a pripadá si stratený. Vtip je, že ak pochopí, že on nemusí vedieť čo má robiť, jemu stačí počúvať, tak spravil druhý zásadný krok. Pripustil, že veci nie sú ani zďaleka také, ako si dlhý čas myslel. Vzdanie sa starých vzorcov správania, rokmi pestovaných v závoji závislosti, to sa naozaj nedá zmeniť len tak, povedzme zo dňa na deň. A vtedy prichádza na scénu 24 hodín. O čo ide? Bolestivý pád na dno pri závislosti a zistenie, že sme balansovali na hrane a v podstate mali šťastie, že ešte je vôbec čo zachraňovať nás naučilo pokore. 24 hodinový program je predovšetkým o vďačnosti a pokore. Mať celoživotný plán, ako budem do konca života nepiť a aký budem abstinent je síce super predstava, ale postráda trošku pokory. Máloktorý abstinujúci závislý dokázal dlhodobo abstinovať bez recidívy, teda bez toho aby znova nespadol. A tak má väčšina z nás na vlastnej koži overené, že tie reči o celoživotnej abstinencii, neboli len tak niečo povedané do vetra, aby mali psychiatri z čoho žiť. Rešpekt a pokora. Alkohol tu bol pred tebou a bude aj dlho po tebe, zlikvidoval tisíce, možno milióny životov, zničil ešte viac rodín a ty nie si žiadna výnimka. Vyžaduje to rešpekt a prístup s pokorou.
24 hodinový program je nádherná, povedal by som až, že životná filozofia, vhodná pre každého a ak si ju osvojí aj zdravý človek, urobí len dobre, pretože mu určite prinesie osobnostný posun, dá veciam duchovné smerovanie a ver, veľa sa v tvojom živote zmení k lepšiemu. Ja som tento program začal praktizovať tak nejako sám, podvedome, ešte keď som nenavštevoval AA kluby. Úplne prirodzene som sa po asi trojmesačnej abstinencii zobudil a pocítil obrovskú vďačnosť za to, že dokážem vstať z postele. Že začína deň a ja ho idem prežiť triezvy, nemusím myslieť na to kde je alkohol, ako je ukrytý, nemusím klamať, kradnúť, stačí slobodne ísť a úprimne prežiť tento deň. Zmyslom programu 24 hodín je táto myšlienka – Dnešný deň prežijem triezvy. Dnes sa nenapijem. Večer pocítim vďaku a pocit sily, že som to dokázal, prejdem si celý deň, všetky problémy, ktoré ma stretli a, ktoré som zvládol, aj nezvládol vyriešiť, ale hlavne som sa nenapil. A zajtra? Zajtra si ráno poviem to isté. Krok za krokom, deň za dňom. Neriešim čo bude za mesiac, rok. Snažím sa žiť pre prítomnosť. Prítomný okamih. Myseľ a ego sú silné. Snažia sa vytvárať neustále nejaký konflikt, vytvárajú konštrukcie, fantazírujú, čo bude ak toto, a čo keď sa stane tamto. Ego potrebuje konflikt, aby malo čo robiť. Myseľ je jeho otrokom, ktorá neustálym riešením a rozoberaním niečoho čo sa vlastne ešte ani nestalo absolútne vyčerpá dušu. Uvedomil si si niekedy koľko strachu si reálne prežil pre niečo čo sa nikdy nestalo? O tomto hovorím. Život abstinujúceho alkoholika ma naučil vážiť si veci, ktoré som aj ja sám pred tým považoval za obyčajné, samozrejmí, všedné a dokonca nezaujímavé. Dnes ich považujem za zázraky, ktoré sa dejú denne, nedajú sa s ničím porovnať, sú úplne zadarmo a ich hodnota je nevyčísliteľná. Že ráno vstanem a urobím krok? Pravidelne ma to dojíma a cítim šťastie. Že mám svoju posteľ? Považujem to za zázrak. A keď môžem ráno uvariť kávu do dvoch hrnčekov, to považujem za zázrak. Všetko čo som potreboval som mal neustále pred sebou a v sebe, ale nevidel to a nevážil si to. Tento moment, táto chvíľa je to čo existuje naozaj, a je na tebe či ju prežiješ šťastný a ver mi, že sa to dá, bez ohľadu na to akú máš minulosť (ktorá je už preč) a čoho sa bojíš v budúcnosti (tá ešte nenastala). Teraz je naozaj. Ži teraz. 24 hodinový program ťa privedie k podstatným veciam a naučí ťa bojovať so strachom.
Pochopíš, že šťastie je v podstate stav mysle.
Komentáre
Zverejnenie komentára