#14
Tisíc dní
Deň nula
Stalo sa to viac, ako symbolicky. V deň mojich
štyridsiatich narodenín som sedel som na chodbe psychiatrie a čakal kedy ma
zavolajú dnu na vizitu. Na stene zazvonil zvonček, otvorili sa zamrežované
dvere a v sprievode zdravotnej sestry vošiel mladý muž, čerstvý pacient.
Zacítil som z neho strach. Volajú ma. Vdýchol som vzduch presýtený
dezinfekciou. Vošiel som a primár mi celkom znudeným tónom oznámil, že má pre
mňa papiere a, že ma prepúšťajú. Vraj-čo mám v pláne. Nevedel som odpovedať, v
hlave som mal spomienku, ako som v tento deň zvykol oslavovať svoje narodeniny.
Niektoré z detstva, naozaj krásne, potom moje osemnáste narodeniny, dvadsiatka
– to bola skvelá jazda. Prvé narodeniny v spoločnom dome s manželkou, prvé
narodeniny s mojimi deťmi. Príliš veľa spomienok. Pripadá mi to, že ten život
sa dial niekomu inému, akoby som spomínal na nejaký film. A teraz sedím na
psychiatrii a…čo ďalej? Je toto dôvod na oslavu? Nevedel som si odpovedať. Po
poslednej recidíve som bol ešte stále omráčený, nechápal som čo sa stalo.
Pomyslel som si, že keď budem prechádzať cez vchodové dvere oddelenia, iba raz
sa otočím, pretože toto bude naposledy a všetko nechám navždy za sebou.
Odchádzam, ako štyridsať ročný muž a takmer všetko musím začať budovať odznova.
Stratil som roky. Ľudí okolo seba. Ich dôveru. Zvládnem to? Zaradím sa ešte
vôbec aspoň, ako tak do normálneho života? Budem musieť čeliť predsudkom,
ťažkostiam, bojovať sám so sebou a naučiť sa znova žiť. Ako mám žiť? Vedel som
len to, že to musí byť inak, ako doteraz. Jediné čo mi behalo v hlave, bolo
slovo-musíš. Prešiel som tými dverami, vyšiel na ulicu a neobzrel som sa ani
raz. Nadýchol som sa a svet mi pripadal iný. Bol iný. Zmenil sa. Choroba ma
zmenila.
Tak začala moja cesta.
Deň tisíc (tisíc západov
slnka, ktoré som prežil triezvo)
Niekedy okolo Vianoc 2024 som si chcel spočítať koľko
dní už abstinujem, to číslo si už nepamätám, ale bolo jednoduché dopočítať sa k
číslu tisíc dní. A to vyšlo úplne príznačne na deň. Sv. Valentína. Koľká
irónia. Ľudia sa idú obdarovať srdiečkami a ja mám svoj deň tisíc. Je to pekné,
veľké celé číslo, ktoré ale nič neznamená a hlavne je neporovnateľné s počtom
dní, ktoré som nenávratne stratil počas rokov keď som pil doslova prvú ligu.
Nie je to nič v porovnaní s bolesťou a trápením, ktoré som spôsobil.
Tisíc dní je doba, ktorá sa dá považovať za úsek
života, v ktorom zažiješ pekné, ale aj ťažké chvíle. Keď si dáš napríklad
záväzok, že začneš cvičiť, tak po takej dobe vidíš jednoznačne, či si cvičil
poctivo, či vidno výsledok, alebo treba niečo zlepšovať. U mňa bol recept
jednoduchý. Abstinovať. To je základ a všetko ostatné sa uvidí. Pretože bez
abstinencie tu bolo ozajstné riziko a nie malé, že už by ani nebolo čo
hodnotiť. Abstinovať tisíc dní som dokázal. Teraz spätne viem, že od obdobia
kedy som začal mať problém s alkoholom do dnešného dňa prešlo 10 rokov. 10
rokov človeče. To je vyše tri a pol tisíc dní.
A kde vlastne som
U mňa to bolo presne tak, že som zažil pekné aj ťažké
chvíle. Zomrel mi otec, do konca jeho života sme si nedokázali povedať dôležité
veci a moja závislosť a problémy s ňou ostali navždy priamo, či nepriamo
spojené s jeho chorobou. Odišiel. Nevypovedané veci ostali visieť, ako netopier
v duši. Vtedy som si uvedomil, že keď teraz toto zvládnem, bude to veľká vec.
Zvládol som to. Moje problémy sa nestratili, ale postupom času som im dokázal
čeliť a nie pred nimi utekať. Neexistuje únik pred sebou samým a akýkoľvek
pokus o to, je cesta do pekla.
Prvý rok abstinencie som žil, ako mních. Ráno som šiel
do roboty a z roboty domov. Nič medzitým. Výplatu som celú odovzdal mojej mame,
pretože som chcel mať poistku. Bál som sa zlyhania. Skrátka keď nemáš za čo,
alkohol je nedostupnejší. Nie je to ale nemožné, pretože alkoholik dokáže
presvedčiť aj pouličnú lampu, že je vlastne vianočný stromček. A ja som nebol
výnimka.
Pre mňa existujú dva svety, ktoré vnímam v každodennom
živote. V jednom z týchto svetov žijem v bdelom stave, v tom druhom žijem
väčšinou v noci. Sny, ktoré sú, ako druhý život, sú alternatívou k tomu o čo sa
snažím keď bdiem. Je to taká protiváha, druhá strana mince. Zlá, veľmi zlá. Je
to svet kde vládne závan strachu, ktorý ti ide pod kožu, ako nepríjemný mráz.
Miesto kde je samota tak prítomná, až cítiš jej pach. Svet pokrivených
zrkadiel, kde sa z každého na teba škerí spotvorená podoba teba samého. Vysmieva
sa ti a podkopáva všetko čo si prácne dosiahol a presviedča ťa o tom, že si
zhorel už dávno. Vždy keď mám takéto sny, je moje prebudenie záchranou. A je to
paradox, ale vďaka tomuto som sa naučil čo je pokora. Preto vstávam o štvrtej
ráno. Zvykol som si na to a z tejto slabosti som vyťažil niečo pozitívne. Ako
mi raz bolo vysvetlené – šikovný námorník sa nenechá živlami (ako sú silný
vietor, alebo vlnobitie) zničiť, ale dokáže ich využiť na nasmerovanie svojej
lode správnym smerom. Moje rána sú úprimným precítením vďačnosti, za to, že
existuje aj svet v ktorom môžem každý deň niečo malé spraviť pre seba, pre
druhého, pokúsiť sa byť lepším človekom. Lepším, ako som bol deň predtým. Krok
za krokom, nedá sa to uponáhľať. Za tisíc dní abstinencie som pochopil, že
alkoholik sa nikdy neposunie, ak iba prestane piť. Prestať piť nestačí. Ak k
tomu nepridáš prácu na sebe, realizovanie konkrétnych krokov (napríklad kroky
AA sú fantastické), tak neprekročíš svoj tieň a ostaneš vo fáze – nesmiem piť.
A myslíš si, že nepiješ a je všetko v poriadku. Nie je a vo väčšine prípadov je
už toto nástup recidívy. Pre mňa bol zlom, keď som naozaj pochopil, že piť nie,
že nemôžem, ale, že nechcem. Ten deň kedy som si toto uvedomil nie je
podstatný, ani si ho nepamätám. Myslím, že to postupne dozrievalo a zrazu cvak
– bolo to tam. Dnes to mám tak, že alkohol nechcem, jednoducho dostal odo mňa
stop. Je tu ale veľké ale. Nemôžem sa s týmto pocitom uspokojiť, pretože, ako
náhle by som podľahol myšlienke, že už je všetko dobré, spravil by som fatálnu
chybu. Alkoholik musí byť neustále v strehu. Ja mám svoje sny, ale aj tak si
dávam mimoriadny pozor.
Mal som zaujímavý rozhovor, kde som sa pokúsil opísať
zdravému človeku, čo to je vlastne alkoholizmus a závislosť. Na konci rozhovoru
zaznela veta : „Ja si toto vôbec neviem predstaviť“. Ja viem, je to tak. Vtip
je v tom, že predstavovať si to, nie je ten najlepší spôsob, ako to chápať.
Chápeš? Nepredstavuj si to, pretože tak to nepochopíš.
Záverom
Keď sa zamyslím nad tým, ako som sa dostal až sem,
uvedomujem si, že život a šťastie – to je tá cesta. Nie je to okamih, kedy si
uvedomím – som šťastný. Každé ráno cítim v sebe silu a nádej, ktorá mi dáva
šancu začať deň znova. Z každého pádu, z každého neúspechu sa učím, a tak sa aj
z tej malej víťaznej chvíle stáva dôkaz, že veci majú zmysel.
Naučil som sa byť vďačný za všetky okamihy – za tie
temné, aj tie krásne, žiarivé.
Premena nie je jednorazová udalosť, nie je to žiaden
zázračný moment, ale neustály boj – boj so sebou samým, s minulými chybami a s
vnútornými démonmi.
A v tom spočíva pravá hodnota: každý deň je možnosťou
dokázať si, že som silnejší, že môžem rásť a meniť sa k lepšiemu.
Dnes už viem, že to, čo ma udržuje na ceste, nie je
len abstinencia, ale aj vnútorná sila a úprimná vďačnosť za šancu na zmenu. Za
možnosť, ktorá tu byť nemusela. Schopnosť premeniť svoju minulosť na zdroj
múdrosti je nádherná a silná vec.
„Sila nevychádza z fyzickej moci,
ale z nezlomnej vôle.“
Mahatma
Gandhi
Komentáre
Zverejnenie komentára