Naše spoločné dobro je prvoradé. Naše osobné uzdravenie závisí od jednoty spoločenstva AA
1. Tradícia Anonymných alkoholikov
Spomienka
Keď som bol na svojom prvom protialkoholickom liečení, veril som tomu, že stačí chcieť. A ja som chcel, veľmi som chcel. Vedel som, že mám problém, vnímal som ho ako svoj osobný boj. Predstavoval som si to tak, že sa zatnem, že ukážem všetkým svoju silu, že vydržím, že prežijem. Vnímal som sám seba ako zosobnenie zlyhania a mojou túžbou bolo dokázať ostatným, že som silák. Po troch mesiacoch na liečení som bol nabitý optimizmom a veľkou nádejou. Všetky odporúčania od personálu, ako napríklad doliečovania, komunitné aktivity a podobne som bral tak, že to je pre tých slabších, nie pre mňa. Uveril som svojmu egu, ktoré ma uchlácholilo v tom, že ja som iný, že ten môj pobyt na liečení nebol až taký nutný a ja im teraz všetkým ukážem. Ego v plnej sile. Absolútne nepochopenie situácie a neprijatie reality. Tak som teda v takomto nastavení vykročil do reálneho sveta. Netrvalo to dlho a začal som sa cítiť sám, nepatril som ani do starej pijáckej partie a ani do žiadnej novej, pretože som nenašiel spôsob, ako správne spoločensky uchopiť fakt, že sa snažím abstinovať. A tak som sa vyhýbal spoločnosti, ale cítil som sa ako trestanec. Unikala mi podstata. Nepociťoval som žiadnu radosť, pripadal som si zbytočne. Asi po pol roku abstinencie som jednoducho zašiel na pivo. A tak som znova začal piť a všetky moje plány, odhodlania a sila ostali niekde za mnou. Pri mne stála iba moja závislosť, smiala sa mi do očí a ja som si s ňou znova vyšiel - ruka v ruke - do života.
Stretnutie s tradíciou
Prešlo dlhé obdobie, niekoľko rokov, kedy som sa potácal (doslova) v problémoch osobných, finančných, zdravotných, pracovných a akýchkoľvek aké ťa napadnú. Na poslednom liečení, ktoré som absolvoval po mojej poslednej recidíve som sa pokúsil sám sebe si slúbiť, že vyhľadám spoločenstvo AA. Našiel som kontakt, napísal správu, dostal odpoveď a hneď, ako sa dalo, som šiel. Tušil som, čo ma asi bude čakať, lebo na liečení som sa s nimi stretol a veľmi som dúfal, že robím správny krok. Veľa mi už na výber neostalo. Niečo som zmeniť musel. Prvé stretnutia boli hlavne o mojej nervozite, bál som sa odsudzovania, myslel som, že prídem medzi "nadľudí", čo mi budú moralizovať moje správanie, názory, postoje. Kroky a tradície, s ktorými som sa postupne oboznamoval, ma ale nechali stáť v nemom úžase. Začal som si uvedomovať, čo bolo mojou chybou pri prvých pokusoch abstinovať. Bolo to jednoznačne moje nafúknuté ego, neschopnosť prijať sám seba ako alkoholika, absolútna absencia pokory. K tradícii o ktorej má byť tento text sa ale viaže jedna vec a to je - bezpečie. Je ťažké písať ten pocit bezpečia, ktorý som cítil. Snažil som sa na to prísť. Čo to je? Sme tu predsa úplne rozdielni ľudia, nikoho nepoznám a cítim sa tu v bezpečí. Bezpečie bolo vytvorené jednotou. Všetko som robil sám, až kým som nezistil, že práve to „sám“ bolo jadrom problému. Nemal som pocit, že niekam skutočne patrím. Ale tu som sa cítil doma. Toto je miesto, kam patrím. Veľmi silná vec pre niekoho, kto sa roky hľadal a nikde nebol úplný.
V miestnosti sme boli ľudia z rôznych svetov – robotníci, učitelia, starí aj mladí. Ale v tej chvíli na tom nezáležalo. Záležalo len na tom, že každý z nás vedel, aké je to prehrávať, a zároveň aké je to mať nádej. To, čo nedokázal jednotlivec, to dokázalo spoločenstvo. Prvé, čo som vtedy na prvom stretnutí povedal, zo mňa vyšlo úplne prirodzene; presne to som cítil. Povedal som: „Sedia tu veľkí bojovníci, a je mi cťou byť tu s vami; chcem sa od vás učiť.“ Stával som sa súčasťou niečoho, čo presahovalo moje dovtedajšie predstavy, niečo, čo ukazovalo úplne iný smer. Čím viac som chodil na stretnutia AA a učil sa chápať kroky a tradície, tým viac som videl do hĺbky. S úžasom som zisťoval, že na stretnutiach rozoberáme vysokú školu života. Doslova. Výpovede ľudí neboli len návodom, ako žiť; boli a sú predovšetkým príkladom obrovskej sebareflexie a túžby byť dobrým človekom. Neponúkli mi žiadny rýchlokvasený spôsob, ako na to. Predostreli mi kroky a tradície, ktoré v sebe ukrývajú návod, ako to môžeš dosiahnuť za určitých podmienok. Presahuje to problém alkoholizmu, alebo, ak chceš, závislosti; presahuje to otázku veku, vzdelania, toho, koľko zarábaš, alebo či vôbec zarábaš — je jedno, či máš luxusný dom, si v base alebo na ulici. Neponúkajú žiadne instantné riešenia na počkanie; sú dôkazom, že niečo, na čom naozaj záleží, sa dá dosiahnuť len vytrvalosťou, tvrdou prácou a trpezlivosťou. Šťastie si nekúpiš vo vrecúšku za pár centov na korze.
Posolstvo
Jednota spoločenstva je základnou podmienkou jeho existencie. Môj úspech stojí a padá na tejto jednote. Zdá sa to prirodzené a logické, ale nie je to tak. Pretože toto môže fungovať, len ak je to úprimné a nie je to len pekná fráza. Mne v práci môžu povedať, že veď sme tím, držíme spolu. Nefunguje to. Je to podmienené. To sú naučené vety. V spoločenstve AA platí - držíme spolu, na ceste hore, na ceste dolu. Toto nie je z príručky, ktorú si kúpiš vo výpredaji; toto je prežité. To neoklameš.
Presah myšlienok AA uvediem na svojom osobnom príklade. Po troch rokoch navštevovania klubu AA som pochopil, že to nie je len uzatvorené sedenie, oddelené od sveta. Naopak. Ono to interaguje denno-denne so všetkým, čo v živote riešim. Mne je jasné, že jednota nie je len o skupine AA (hoci ona ma k tomu naviedla a ukázala smer, bola iniciátorka). Toto je postoj k životu. Až keď som prestal bojovať proti svetu a začal do neho patriť, prišlo uzdravovanie.
Spolu sme jedno. Pomôžem tebe, pretože len tak dokážem pomôcť sám sebe. Toto je presne ono. Je to previazané a žije len ako jednota. Veľakrát som na stretnutiach nepovedal nič, pretože som pochopil, že aj ticho, v ktorom len počúvam, je službou.
Sme ako rieka – každý z nás je inou kvapkou, individuálnou, ale len spolu tvoríme prúd, ktorý nesie život. Oddelený vysychám, spojený žijem.
Už si sa rozhodol, čo z toho chceš?
Komentáre
Zverejnenie komentára