#20 Z Hlohovca do Regensburgu: cesta cez peklo (1.časť - Hlohovec)

 

„Z Hlohovca do Regensburgu" – cesta cez peklo  

1. časť: Hlohovec 

Po liečení

Keď som abstinoval približne pol roka po prvej liečbe, prišlo predvianočné obdobie. Myslel som si, že som vyliečený, ale po veľmi krátkom období nastalo peklo. Trvalo dlho. Veľmi dlho. 

Vybral som sa do mesta, mal som dobrý pocit, zdalo sa mi, že rok, ktorý sa práve končil bol pre mňa zlomový. Absolvoval som trojmesačné liečenie, dal som to, bol som plný nádeje a sprevádzala ma veľká sila a optimizmus. Tá moja zozradostenosť bola až taká, že keď som sa v ten deň vracal z mesta domov, automaticky som zašiel do krčmy, kde som pred tým chodieval pravidelne. Mal som pocit, že si zaslúžim odmenu. Sám so sebou som sa dohodol, že si dám len malú kofolu a pol deci. Bol som presvedčený, že mám veci pod kontrolou. Mal som dohodnutú novú robotu od januára; cítil som sa dobre, veci sa dávali do poriadku. Podľahol som pocitu, že nie som alkoholik, že to bolo iba zlé obdobie a že si sem-tam môžem dať. Kontrolovane. Spravil som to. A dodržal som to, že viac si nedám a pôjdem domov. Po pol roku abstinencie bol prvý pohárik balzam na dušu. Hoci som mal pocit, že život ide dobre, po zaúčinkovaní alkoholu sa dostavila eufória. Podvedome som sa bál novej roboty, v cudzom meste, boli tam rôzne strachy. Alkohol to zakryl. Starý známy pocit. Problémy neexistovali. Na druhý deň aj celý nasledujúci týždeň som nepil, a to, že som necítil negatívne prejavy prerušenej abstinencie, som bral ako dôkaz. Dôkaz mojej teórie: som zdravý, nič mi nie je, len si musím dávať pozor, aby som nepil veľa. Konečná. To som ale vtedy ešte nevedel. Potreboval som to zažiť. A... zažil som to. 

Ubytovňa

Po novom roku (sviatky aj Silvester som sa alkoholu nedotkol) som sa vybral do mestečka Hlohovec. Neďaleko odtiaľ som nastupoval ako záhradník, správca zelene v krásnom historickom parku pri kaštieli. Ubytovanie som si našiel na internete. Stránka ponúkala celkom dobré recenzie. V skutočnosti to ale bola ubytovňa, 10-poschodové monštrum na okraji mesta. Dostal som izbu s posteľou, stolíkom, zlomenou stoličkou a s oknom, ktoré som sa bál otvoriť; bol som rád, že drží na mieste. Na chodbe bolo asi tridsať izieb; WC a sprcha boli spoločné. Spoločné, myslím, pre mužov, ženy aj deti. Áno, deti, pretože tam bývali aj celé rodiny. Na mojom poschodí stáli na chodbe asi dva kočíky a jedna bugina. 

Vitaj

Ubytoval som sa. Bola zima - január, tak som jedlo dal do igelitky a opatrne ju zavesil zvonka na kľučku okna. Čoskoro som zistil, že to nebol dobrý nápad, lebo nejakému dobrákovi z poschodia nad mnou sa nechcelo ísť na záchod a vymočil sa jednoducho z okna svojej izby. Moje zásoby boli pokrstené. Vitaj v Hlohovci. 

Prvý pohárik

Ešte v ten večer som zistil, že takmer všetci moji susedia sa venujú bohapustému slopaniu, spaniu, hádkam, alebo bitkám. Niekto mi hneď v prvý večer rozkopol dvere. Ostala tam diera, ktorú som prelepil kartónom. Hudba tam revala ako na koncerte. Potreboval som ísť na vzduch. Na chodbe ma ovalil závan lacného jablčného vína v akcii. Žilo to tam. Rýchlo som utiekol von na vzduch. Pôvodný plán bol, že si kúpim niečo jesť. Celý tento otrasný zážitok vo mne vyvolal stres. Teóriu z liečenia som ovládal, ale nevedel som ju aplikovať v realite. Staré vzorce rozmýšľania okamžite spustili proces. Kúpil som si síce potraviny, ale cestou naspäť na ubytovňu som si uvedomil, že tam ísť ešte nechcem, a tak som zašiel do baru. Silné slovo. Bola to robotnícka krčma neďaleko železničnej stanice. Bol som ovplyvnený zážitkom spred Vianoc a naozaj som veril, že si sem-tam môžem dať. Navyše som si to zdôvodnil tvrdením, že toto je naozaj chvíľa na panáka. Zaujímavé je, že pri objednávke som ani na sekundu nezaváhal a hneď si objednal deci vodky a malú kofolu. Posedel som tam asi hodinku, upokojil sa a presvedčil sám seba, že tá ubytovňa nebude až taká hrozná a že veď, aj tak tam len budem chodiť spať. Keď som sa vybral z krčmy, znova som sa vrátil do potravín a kúpil si fľašu vodky „na izbu", ale presviedčal som sa, že to iba pre prípad núdze a dnes už piť nebudem. Pravda? Do rána bola fľaša prázdna.. Recidíva ako z učebnice.

Nová robota

Ráno som postával na autobusovej stanici a čakal na autobus, ktorý ma zanesie do neďalekej dedinky, kde som mal nastúpiť ako záhradník. Bolo 5 hodín ráno. Autobus som si zle pozrel a zistil som, že mám ešte čas. Bol január a snežilo. A ja som šiel čakať kam? Presne tam. A nedal som si kávu. Presne tak. Nebolo to však nič neobvyklé, pretože nás tam bolo asi sedem a každý to lial do seba, akoby mal prísť koniec sveta. Od tej chvíle sa toto miesto stalo mojou rannou zastávkou. To, že som začal úplne bezhlavo piť, som si nepripúšťal, pretože som racionalizoval a hľadal na všetko dôvod. A to alkoholik vie majstrovsky robiť. Bol som majster majstrov. Okamžite som sa dostal do začarovaného kruhu, z ktorého som sa dlho nevedel dostať. 

V práci som mal slobodu. Kaštieľ bol v prerábke; pracovalo na ňom pár majstrov — murárov, bol tam správca areálu, ja ako záhradník, a ku mne bol pridelený miestny chlapík Patrik. Výborný chlap, dobrák od kosti, zároveň tvrdý a priamy. Rozumel som si s ním a okamžite som si ho obľúbil. V mojej epizóde „Hlohovec" zohral nemalú úlohu v dobrom slova zmysle. 

Majiteľ kaštieľa býval pri Bratislave, a tak sme mali voľnú ruku; chodieval iba na kontrolné dni, raz do týždňa. V tom bolo to výborné. Navyše bola zima, takže som mal na starosti odhŕňanie snehu a mal som byť nápomocný pri všetkých činnostiach, ktoré sa robili v interiéri, kým sa nebude dať robiť vonku. Chlapi, ktorí tam robili, sa už poznali; ja som bol nový, bolo po Novom roku, a tak sme si vypili. Pred nikým som nepovedal, aký mám problém, pretože som sa po prvé hanbil, po druhé si vyhováral tento problém a po tretie som už bol znova v tom. Rozbehlo sa to celé odznova. Každý deň po robote som šiel do „svojej" krčmy a večer na ubytovňu. Pred robotou rovnako. V práci som nepil. Myslel som si, aký som zodpovedný.

Dana

V krčme som mal čoskoro už svoje miesto a krčmár nalieval v pravidelnom čase, pretože nebol deň, kedy by som neprišiel. Chodievala tam aj Dana. Bola to žena v mojom veku, sympatická, ale mne človeče vadilo, že pije. Chápeš túto absurditu? Pohoršoval som sa nad tým, že pila veľa. Po nejakom čase som zistil, že býva na tej istej ubytovni. Párkrát sme sa dali do reči. Spoločne sme lamentovali nad tým, aký je život nespravodlivý. Dana sa vždy milo usmievala, aj keď som videl, že vie, čo je to žiť s démonom; niečo na nej bolo veľmi fajn. Pristihol som sa pri myšlienke, že ktovie, akí by sme boli my dvaja, keby sme nepili. Záblesk triezveho rozumu. Zmizol tak rýchlo, ako sa zjavil. 

O niekoľko mesiacov neskôr, jedného pondelkového rána som nebol schopný vstať z postele. To tempo, akým som pil, bolo šialené. Vypýtalo si to svoju daň. Našiel som riešenie. Vypil som všetky zásoby, ktoré som mal; nebolo ich veľa, ale dosť na to, aby som sa preplazil z ubytovne do krčmy. Tam som napísal šéfovi a Patrikovi, že sa necítim dobre a ostanem "doma sa liečiť". Nebol s tým problém. Pracoval som na živnosť, takže moje voľno — môj problém. Nasledujúci deň som sa vybral do roboty a pri mojej rannej zastávke som si povedal, že sa ešte "nevyliečil" a znova rozposlal správy. Toto som robil až do konca týždňa. A potom ešte ďalších sedem dní. Jedného rána som videl pred ubytovňou blikajúce svetlá. Niečo sa stalo. Nebolo to až tak prekvapujúce, lebo tá ubytovňa bola naozaj ako Divoký západ, tam sa dialo všetko. Sanitka a policajti. Obišiel som ich bez toho, aby mi napadlo, že raz môžu takto riešiť aj mňa. Tentoraz sa ma to nijako netýkalo. Riešil som svoju dávku. Podľa mňa, ani keby tam mal autogramiádu americký prezident, by ma to nezaujímalo. V ten istý deň podvečer som sa od krčmára dopočul, že Dana zomrela. Dostala epileptický záchvat a pravdepodobne sa zadusila. To kvôli nej tam ráno bola sanitka a policajti. Našli ju mŕtvu na ubytovni. Už sa nedozvieme, aká by bola, keby nepila. Ostal som nechápavo stáť.  My v krčme sme si na jej pamiatku - vypili. Strašidelné, absurdné a nechutné. Pamätám si ešte, že to bol v ten mesiac už štvrtý človek, ktorého som poznal a ktorý zomrel na následky alkoholizmu. Najstarší z nich mal 50 rokov, najmladšia 28. Celkové zlyhanie orgánov, cirhóza, samovražda, delirium tremens. Vyber si. 

V objatí Boha

Sľúbil som si, že cez víkend sa dám dohromady a od pondelka naozaj pôjdem do roboty. Víkend však dopadol úplne inak. V sobotu skoro ráno som sa šiel prejsť, krčma bola ešte zatvorená. Povedal som si, že je to znamenie. Tak som sa len motal tmavou prázdnou ulicou. Neuveríš, čo som našiel? Na chodníku ležalo 20 eur. Moje myslenie prebehlo asi takto: týchto 20 eur mi chýbať nebude, takže ich môžem prepiť. Skvelé, že? O pár metrov ďalej som našiel malý obchodík na všetko, ktorý bol otvorený prakticky nonstop. Kúpil som si dve fľaše alkoholu. Ďalšie dve hodiny som sa prechádzal po Hlohovci, počúval hudbu, ľutoval sa, nadával na osud a upíjal vodku.  Dana to už má za sebou. 

Zvyšok dňa si nepamätám. V nedeľu som mal absťák ako asi nikdy. Potreboval som ísť na záchod, ktorý bol na konci chodby. Hluk na chodbe ma desil a tak som sa triasol, že som pochyboval, či tam vôbec dôjdem. Pozrel som sa na okno a spomenul si, ako nejaký dobrák pokrstil moje jedlo v igelitke. Zrazu som mu rozumel, aspoň trochu. Ja som to ale neurobil, povedal som si, že nie som žiadny prasák, a tak som sa vymočil do jednej z desiatok prázdnych fliaš od vodky, ktoré som mal na izbe. Hotovo. 

Na druhý deň som do roboty nešiel a prežíval som ako zviera. Keď som sa musel dostať von, aby som si dokúpil zásoby, bol to nadľudský výkon. Nevládal som chodiť. Na mostíku, ktorý viedol cez železničnú trať, som buď pravidelne vracal, alebo sa pridŕžal zábradlia ako chorý pavúk svojej siete. Patrik aj šéf mi volali aj trikrát denne a písali; ja som nereagoval. Nemyslel som na nič, iba na to ako sa napiť. Vedel som, že keď sa nenapijem, neprežijem. Vedel som aj, že ak budem pokračovať, taktiež neprežijem. Bolo to silnejšie a pamätám si ako som si hovoril, že toto je koniec. Ako som z toho vyšiel? Sám neviem. Mal som šťastie asi ako tisíckrát predtým. Šťastie opilca. Jedného dňa mi prišla správa od môjho šéfa. Tentokrát som si ju prečítal, nie rovno vymazal. Napísal: "Michal, prosím Vás ozvite sa, chcel by som Vám pomôcť". Neveril som. Čakal som teda všeličo, ale toto nie. V tej sekunde som vytočil jeho číslo a zavolal mu. Tá sekunda bola dotyk Boha. 

Ďalší pokus

Povedal som mu všetko a on... on mal pre to pochopenie a jediné, čo odo mňa chcel, bolo, aby som sa vrátil do práce. Bola to facka ako hrom. Volal som aj Patrikovi. Ten mi poriadne naložil; vraj ma aj hľadali na ubytovni, ale správca ich nechcel pustiť dnu, iba im povedal, že neustále pijem. Znie to neuveriteľne, ale toto ma zachránilo. Jedna správa od človeka, ktorý mal najviac dôvodov ma kopnúť do riti. Na druhý deň som bol v práci. Patrikovi som o sebe všetko povedal. On mi poriadne vynadal a asi by mi najradšej aj jednu vrazil, ale ako hovorím, bol to dobrák, a tak ma postupne zapájal do roboty. V ten deň mi postupne dávkovali alkohol, aby som to vôbec prežil. Na druhý deň prišiel šéf na „kontrolný“ deň a zastavil sa pri mne. Na rovinu som mu povedal, ako to so mnou je, a on mi povedal, že mi pomôže a podrží ma; vraj vo mne vidí dobrého človeka, ale že sa to už nesmie opakovať. Nestratil som prácu a tento zážitok bol pre mňa tak silný, že som začal abstinovať. Prvé dni boli hrozné, viem, že ma tam chalani kriesili. Videli ako nie som schopný vypiť ani kávu bez toho aby som sa neoblial. Patrik dohliadal na to, aby som niečo jedol, a rešpektoval, keď som nevládal robiť. Po týždni som sa dostal do štádia, že som vedel udržať lyžičku v ruke a vedel zjesť polievku. Asi po troch týždňoch som sa prvýkrát vyspal. 

Dával som sa dohromady. Moja izba vyzerala ako z najhoršieho sna. Všade boli fľaše. Všade. Takmer všetky boli naplnené močom. Keď som ich chcel ísť vyhodiť, trvalo mi to asi dve hodiny. Do môjho turistického vaku som ich dal toľko, čo sa zmestilo a postupne ich vynášal do kontajnera pred ubytovňou. Narátal som ich vyše štyridsať. Moja posteľ vyzerala ako bezdomovecký pelech, v ktorom sa váľa polka Hlohovca. Obliečky aj periny som vyhodil. Celý víkend som tú svoju izbu čistil a upratoval. Večer to na mňa doľahlo a rozplakal som sa. Uvedomil som si aké som mal šťastie, už koľký krát. Prisahal som si, že sa to už nesmie zopakovať. Nevedel som ako ďalej.

Prestať piť nestačí

Síce som začal abstinovať, ale nerobil som nič viac. Dnes napríklad viem, že nepiť nestačí. V živote ti ostane diera, prázdno; dobehnú ťa výčitky, budeš musieť riešiť všetko, na čo si dovtedy kašlal, a to sa nedá bez práce na sebe a bez veľmi tvrdej sebareflexie. To sa nedá vyriešiť len tým, že nepiješ. A už vôbec sa to nedá zvládnuť svojpomocne. Keby som vtedy začal chodiť v Hlohovci do skupiny AA, asi by som to podchytil. Ja som to však chcel zvládnuť sám a preto nasledovalo ešte niečo horšie. 

Auto

Samozrejme, že som mal finančné problémy, nemalé a postupne ma to dobiehalo. Neriešením týchto problémov som sa ocitol v situácii, keď som nemal za čo zaplatiť ubytovňu. Počet ľudí, ktorí by mi boli ochotní požičať sa minul; o bankách sa radšej ani nebavme. Nastal deň, keď som mal zaplatiť ubytovanie, alebo sa vysťahovať. Bol som taký kretén, že som sa asi pol hodinu hádal s vrátnikom a vyhrážal s políciou, lebo mi nechcel vrátiť zálohu. Nakoniec som na neho nakričal a hrdo sa presťahoval do svojho auta — Opela Zafiry, ktorý som vtedy mal. Dva rady zadných sedadiel sa dali sklopiť, vznikol tak celkom dobrý priestor na ležanie. Áno, začal som bývať v aute. Bol jún. Neriešil som, čo bude v zime. Bol som hrdý a cítil som sa stále ukrivdene.

V aute som býval pol roka. Postupne sa ochladzovalo, prichádzala jeseň. Nič okrem toho, že som prestal piť, na sebe som nezmenil a nemienil som sa meniť. Moja finančná situácia sa nijako nezmenila, okrem toho, že som nemal úplne prázdnu peňaženku, keďže som všetko neprepil. Ale stále to bolo málo na to, aby som sa vrátil na ubytovňu. Úprimne povedané, stále som bol príliš hrdý na to, aby som sa tam vrátil, a tvrdo som sa tváril, že mi je v aute dobre. V práci som sa umyl, vypral si veci, najedol sa. Zo práce som sa neponáhľal, veď nebolo kam ísť. K rodičom som chodil raz za dva týždne, samozrejme som im nič nepovedal. Deti ani bývalá žena nič netušili. Znovu som začal piť, opäť z toho istého dôvodu. Mal som pocit, že to mám ťažké, že sa snažím a že mi je ukrivdené. Navyše mi začínalo byť v aute zima. 

Jednoducho, za pár dní som bol v tom istom prúseri ako predtým, tentokrát už takmer bezdomovec. Z roboty do krčmy, z krčmy napitý do auta sa vyspať. Takto som fungoval. Keď som začal znova piť — a musím povedať, že naozaj extraligu — peniaze opäť neboli. Hľadal som riešenie. Bol som taký idiot, že jediné, čo pre mňa bolo riešenie, bolo požičať si. Ale od koho? Našiel som spôsob. Existovala spoločnosť, pri ktorej sa dalo založiť auto. Vy im dáte splnomocnenie na prepis, podpíšete zmluvu, dohodnete sa na splátkach a v prípade neplatenia si auto proste zoberú. Cestoval som kvôli tomu do Čadce a vracal som sa s tisíc eurami vo vrecku. Bolo to už v decembri, sviatky boli pred dverami.  Mal som pocit víťaza. Samozrejme som to oslávil. Vôbec som neriešil, že o pár mesiacov nebudem mať na splátky. Vtedy som rozmýšľal, že teraz mám a hotovo. Celé zle.

Lámanie kostí

Na druhý deň som šiel do práce autom. Hmla ako mlieko. Viditeľnosť bola asi na dva metre pred seba. Nešiel som rýchlo. Stalo sa to v sekunde, v mikrosekunde. Čo sa stalo, som si vlastne uvedomil až potom. Viem len, že som ani nestihol dupnúť na brzdu. Niekde medzi dvoma dedinkami — z jednej strany les, z druhej vinohrad. Nič som nevidel, len hustú hmlu, ktorá mi zlovestne narážala na predné sklo. Na ceste ležalo telo. Pri mojej rýchlosti asi 70 km/h som na to telo narazil; ozval sa prudký náraz. Už si počul lámanie kostí? Ja teraz áno. Auto vyletelo do vzduchu a tvrdo dopadlo na vozovku. Dupol som na brzdu. Až vtedy som si to uvedomil. Prvé, čo som si uvedomil, bolo: "šťastie, že som sa udržal na ceste." Druhé, čo ma napadlo, bolo: "práve si prešiel človeka." Stuhol som a prišlo mi zle. Pozrel som sa do spätného zrkadla a to telo tam stále bolo. Bol nehybný. Prečo tam len ležal? Zdalo sa mi, že sa nehýbal už pred týmto nárazom, ale bolo to také rýchle, že som sa v tom stratil. Čo ak je to dieťa? Zabil som človeka. Vystúp z auta a choď sa na to pozrieť. Len si to predstav. Opatrne som vystúpil. V hmle som videl len tmavú siluetu. Veľkú siluetu. To nebude dieťa, utešoval som sa, akoby to malo zjednodušiť situáciu. Podišiel som bližšie; už som videl potôčik krvi na ceste. Bál som sa prísť, no zároveň som vedel, že ak ešte žije, možno je šanca. Triasol som sa a vtedy som zbadal, že to nie je človek, ale jeleň. Ležal zrazený na ceste; niekto ho zrazil predo mnou a odišiel. Ja som ho prešiel druhýkrát. Možno aj dorazil. Nohy mal zlámané tak, že nebolo jasné, ktorá sú predné a ktoré boli zadné. Tvorili iba akési klbko obmotané okolo brucha. Hlavu mal vyvrátenú, parožie - symbol majestátnosti, kým ešte žil - zlámané

Sadol som si celý roztasený na mokrý, ľadový asfalt k nemu a pozeral sa do otvorených, vyhasnutých očí. Videl som v nich svoj odraz. Oči sa leskli, ale boli mŕtve. Moje oči boli už tiež dlho vyhasnuté, hoci som ešte žil. Bol to vôbec život? Pozerali sa na seba dve mŕtvoly. Nebolo jasné, ktorá z nás dvoch je viac mŕtva. Po líci mi stekala slza a ja som nevedel, či plačem od úľavy, že to bolo len zviera, alebo som ho ľutoval. Ale asi mi prvýkrát docvaklo, ako strašne som zišiel z cesty a že som sa spreneveril sám sebe najviac ako sa len dalo. Potreboval som mu niečo povedať. Povedal som mu : "odpusť mi, viem že som ti ublížil". Zaplavili ma slzy. Tie slová patrili tak tomu zvieraťu na ceste, ako aj môjmu ja, ktoré malo úplne iné predstavy a sny ako to, čo skutočne žil. To úbohé zviera v tom momente posledný krát vydýchlo. Z nozdier mu vyšiel posledný oblak života. Duša odišla. 

Dotyk smrti

To ráno som cítil s tou smrťou veľké prepojenie. Prial som si, aby tou cestou rútil kamión v plnej rýchlosti a zmietol nás oboch navždy do lesa vedľa. Aby jeho zabil, len tak z milosti, a mňa ako niekoho, kto žije ako zviera. Sedel som pri ňom a naozaj som si to želal. Zmiznúť bez stopy.

Stratil som pojem o čase. Vnímal som len zimu, slzy a blízku smrť, čo prechádzala okolo a rozmýšľala, či na túto chvíľu stačilo, alebo si ešte niečo zoberie. Po nejakom čase som sa vrátil do auta a skúsil naštartovať. Išlo to, ale všetko blikalo a svietilo, motor vydával čudné zvuky. Zavolal som políciu. Nahlásil som zrazené zviera na ceste. Povedali mi, že o tom vedia a že už idú na miesto. Vraj je tam niekde auto v priekope a už to nahlásili. Neviem, kde auto bolo; ja som ho nevidel. Prišiel som do kaštieľa do roboty a celý rozklepaný som Patrikovi povedal, čo sa stalo. Zistili sme, že mám rozbitý celý chladič a ešte nie je jasné čo. Auto bolo ako-tak pojazdné. Prišiel som domov k rodičom na ňom; takmer všetky peniaze, ktoré som mal za založenie auta, som dal na jeho opravu. Osud to vyriešil fantasticky.

Útek sám pred sebou

Po Vianociach ma v noci v aute zobudili policajti. Vraj, čo sa deje, že oni o mne vedia a prečo spávam v aute. Na druhý deň som sa dostal ku skvelému kontaktu. Akýsi Milan. Vraj ide pracovať do Nemecka, vraj má veľa skúseností a že ma tam vie zobrať. Vraj super robota. Nikdy som nemal odvahu ísť pracovať do zahraničia. Tentokrát som sa rozhodol okamžite odísť. Čo ma tam čakalo? Zistenie, že pred sebou sám neutečieš, ani keby si letel na inú planétu. A tak Nemecko bolo iba pokračovanie a ďalší level v mojej šialenej jazde alkoholika. Predsa len malo ale trochu inú príchuť. O tom, ale v článku nabudúce.

Alkohol ma zmenil na tieň človeka, akým som kedysi bol. 

Dnes som tu, nie preto, že som silný, ale preto, že som dostal šancu. 

Druhú, tretiu, možno tisícu. 

Každý pohárik je možnou bránou do pekla.

 Každé rozhodnutie abstinovať je lúčom svetla. 

Nájdi ten lúč svetla skôr, ako sa stratíš v tme.