# 12 Srdce stratíš

Ako prídeš o všetko a vôbec si to nevšimneš. Áno, je to možné. Opíšem ti príbeh, ako sa to stalo mne. Na vysokej škole, to vieš-internát, tam to žilo. Mladí ľudia, sloboda, spánok sme považovali za nutné zlo, chceli sme žiť. Alkohol bol samozrejme náš kamarát. Keď sme mali semester, bolo voľno, vypili sme si, keď sme spravili skúšku, oslávili sme, keď sme ju nespravili, zapili sme smútok. Stalo sa aj to, že ja som skúšku nespravil a kamarát áno, takže oslava a zapíjanie sa spojili do jedného. Prosto – dôvod bol vždy. V tých časoch telo fungovalo tak, že ráno nás bolela hlava, spravila to teplá polievka, alebo dlhší spánok. Registroval som na internáte chlapcov, hlavne východniarov, čo dokázali ťahať niekoľko dní. Pohoršoval som sa nad nimi, lebo som to považoval za extrémne pitie, zatiaľ čo to moje som považoval za klasický študentský život. Po škole som sa zamestnal a takmer vôbec nepil. Mal som ale taký zvyk, že v piatok po robote sa šlo von, na nejaký koncert, alebo do podniku, kde bolo normálne, že týždeň skončil a treba sa trochu zresetovať. Robil to každý? Nie. Robili sme to my v tom podniku. Určite existoval kopec ľudí, čo trávili piatkový večer inak, ako pitím, no, ale v akom kruhu ľudí si, to ti pripadá normálne. Cez víkend som si zvykol dať pivko aj pred obedom, však na trávenie, vravel som si. Raz sme boli niekde na chate veľká partia, varil sa guláš, opekalo sa, pilo sa, hrala muzika, proste fasa zábava, ako má byť. Ja som samozrejme nechcel ostať za slabého, a hoci som pil v ten večer pivo, zrazu som si uvedomil, že ho zapíjam vodkou, potom niečim farebným a potom to už bolo jedno. Skrátka som sa doriadil pod obraz, niekde som aj spadol a zaspal, bola to náramná sranda pre všetkých, veď taký spitý človek, to je vlastne dôvod na úsmevy a pocit, že, ako nám je dobre. Ráno som nevedel čí som. Bolelo ma všetko a bol som rád, že udržím v sebe pohár vody. Jeden iniciatívny kamarát sa na mňa v to ráno s pobavením pozeral, ukazoval mi fotky z toho čo som vyčíňal v noci a popri tom predo mňa postavil otvorené vychladené pivo. Myslel som, že mu ho vylejem na hlavu. Alkohol v žiadnom prípade, bol som rád, že vládzem dýchať. On mi ale povedal, že vraj ma to postaví na nohy a ja ani neviem ako, naozaj netuším, ale vypil som to. Prvé sekundy som si myslel, že som spáchal dobrovoľne harakiri, ale po pár minútach mi začalo byť dobre. Klin sa klinom vybíja – znela inštrukcia. Fakt to fungovalo. Do pol hodiny som bol svieži a na počudovanie sa mi obnovili všetky moje stratené funkcie. Neuveriteľné. Kamarát sa smial a už otváral druhú fľašu. Už som sa smial aj ja. Takto v podstate prebehol celý deň, neopil som sa cez deň, ale nejakým spôsobom som taký polo pripitý fungoval až do večera, kedy sa situácia z predošlej noci zopakovala. Keď som sa z tej chatovačky vrátil domov, trvalo asi týždeň, kým som bol schopný sa poriadne vyspať. Musím si dávať pozor – bol môj verdikt. Niekoľko rokov som fungoval tak, že som dodržiaval tie piatkové výjazdy a raz, dva krát do roka nejaká chatovačka. Považoval som to za úplne normálne. Našetriť si peniaze na chatu, vycestovať tam a v podstate to tam celé prepiť a potom sa dávať ďalší týždeň dokopy. Samozrejme treba k tomu pripočítať Silvester, Vianoce a všetky možné sviatky – dôvody napiť sa. Po nejakom čase som si uvedomil, že sa čoraz viac teším na piatkový večer, na to, ako si vypijem. V podstate už v piatok v robote mi takmer celý deň behali myšlienky o tom, ako si večer dáme do nosa. Boli ľudia pred ktorými som to nedal najavo, mal som pocit, že to nechápu. Veľký zlom u mňa nastal, keď som si postupom času zvykol, že piť sa dá aj keď nie je piatok a piť sa dá aj keď nemáš s kým. Považujem to za zlomový bod. Zvykol som si plánovať voľný deň tak aby som nutné jazdy autom absolvoval čo najskôr, aby som si mohol vypiť. Nešlo o žiadne opíjanie, jednoducho som miloval ten pocit, keď sa myseľ upokojila, keď sa mi uľavilo a problémy zdanlivo prestali byť problémom. Pivo mi vždy chutilo, tvrdý alkohol nikdy. ALE. Veľmi rýchlo som zistil, že na dostavenie túženého pocitu je moja spotreba piva príliš veľká a také jedno pol deci to nahradí rýchlo a spoľahlivo. Vôbec som nevidel, že začínam kalkulovať, čo si kde vypijem, ako to spravím aby si to nikto nevšimol, navyše ten trvrdý alkohol sa ti v taške s nákupom stratí jednoduchšie, ako niekoľko pív. Vždy som miloval chodiť na prechádzky. Pustil som si hudbu do uší a šiel som. Bolo jedno kde. Tento môj zvyk, ešte zo stredoškolských čias nabral úplne iný význam. V živote nastávali starosti, stres, všetko možné sa dialo a ja som mal zrazu svoj únik. Prechádzka so sluchátkami so zastávkou v najbližšej krčme. Nie, nevysedával som tam – som predsa na prechádzke. Kopol som do seba panáka a šiel. Toto sa začínalo diať čoraz častejšie, nakoniec to bolo na dennej báze. Nepripadalo mi to čudné, pretože som sa neopíjal, plnil si svoje povinnosti, chodil do roboty, staral sa doma o veci, pomáhal s deťmi, venoval sa manželke. Bral som to, ako svoju chvíľku, kedy sa zrelaxujem, vyčistím hlavu, niečo, na čo mám právo. A ono to naozaj fungovalo, veľmi mi to pomáhalo neprenášať veci z roboty domov, nakoplo ma to a celkovo som to bral tak, že veď alkohol v malých dávkach je v poriadku a veď pije každý okolo mňa. Ďalší veľký zlom nastal, keď som si uvedomil, že to asi až tak v poriadku nie je. Stalo sa to vtedy, keď som vošiel do krčmy a už ma čakal naliaty poldecák. Chodil som tam v tom istom čase už každý deň a bolo jasné, že nejdem na kávu. Ten krčmár ma vybavil bez pol slova. Napadlo ma, že toto asi nie je dobré, že keď vojdeš do podniku (v skutočnosti spuchnutá krčma) tak ti bez slova nalievajú. Padlo rozhodnutie – toto sa musí zmeniť. Stále som mal veľkú šancu vrátiť veci do zdravých koľají, ale ja som v tento deň spravil fatálne rozhodnutie. Namiesto toho, aby som pochopil, že ten alkohol na do mnou začína mať moc (alebo práve preto, že ju už mal?), tak som ešte prilial olej do ohňa. Ja som totiž túto dilemu a nepríjemný pocit z toho, že ma už v krčme poznajú a nalievajú ešte keď len vkročím, vyriešil tak, že som si začal kupovať alkohol domov. Teda domov, to nie je presné slovo. Skôr na prechádzky. Moja žena bola vždy extrémne proti alkoholu – bola ten typ, čo nikdy nepochopil, ako môžu ľudia piť, hoci len ozaj príležitostne. Škoda, že jej myslenie sa nedá naklonovať do mysle každého. Takže ja som si ten alkohol nebral domov oficiálne, ale tajne. Prúser, ako svet. Ku mne neodmysliteľne vždy patrila kapsa cez plece. Do nej pivo nedáš a celú fľašu tvrdého tiež nie. Ale taká dvojdecová ploskačka? Aleluja. Zmestili sa aj dve a nebolo to vidno. Nádhera. Toto mini balenie tvrdého alkoholu musel vymyslieť génius. Prešlo niekoľko rokov, počas ktorých by si kedykoľvek otvoril tú moju kapsu a našiel by si tam chlast. Každý deň. Všetko išlo pomaly a veľmi úmerne k tomu sa menilo moje myslenie. Moje odôvodňovanie pitia, racionalizácia, potláčanie reality, sebaľútosť a zanedbávanie všetkého a každého, koho som mal rád išlo pomaličky deň za dňom. Výsledok tejto strašnej zmeny si uvedomíš keď poriadne vytriezvieš, a to sa mne podarilo prakticky až na detoxe na mojom prvom liečení. Trvalo to roky. Ty si nevšimneš, že sa s tebou niečo deje a keď ti aj v nejakej jasnej chvíli zabliká kontrola, tak ten alkohol je už silnejší. Pamätám si napríklad, ako sme mali stretnutie s partiou vonku a ja som cestou na miesto určenia navštívil sám asi tri pohostinstvá a napil sa dopredu. Na stretnutí s partiou som potom sekal frajera, že veď čo, dám si len pivo, chalanov odhováral od tvrdého a dokonca som moralizoval pred nimi, jednoducho som sám pred sebou hral divadielko. Ale cestou na záchod som si upil z tej mojej ploskačky, pretože to pivo mi nestačilo. Vtedy som už musel. Naučil som sa udržiavať si tú svoju hladinu, nebolo to až také ťažké, proste si z času na čas do seba kopol trochu vodky a keď si cítil, že už nepíše, tak si sa doplnil. V jeden krásny deň som sa ráno cítil mizerne. Musel som ísť do roboty a jediné na čo som v to ráno myslel, bolo, ako si chcem vypiť. Ako som si varil kávu, padol mi zrak na becherovku, čo sme doma mali v skrinke pre návštevy. Poriadne som si odpil, z fľaše, však čo budem. Bolo pol piatej ráno, absolútne ma to nezaujímalo. Takmer okamžite mi začalo byť dobre. Nejaký ten vnútorný nepokoj, čo som cítil, náhle pominul, pocítil som príval energie, esenciu optimizmu, dokonca som sa začal do tej roboty aj tešiť. Vypil som kávu a dal si druhú dávku becherovky. V autobuse cestou do roboty som si vypeckoval muziku v sluchátkách a cítil sa šťastný. Je to šialené, ale naozaj to takto bolo, naozaj som si vtedy, ani veľmi dlhý čas potom neuvedomoval, že som sa práve vydal na cestu, kde ti stačí jednosmerný lístok. Ranný dúšok. Toto už nedáš pevnou vôľou, toto je už problém, veľký problém. Stalo sa z toho pravidlo. Potom už veci nabrali strašidelne rýchly spád, ale ja som si stále nič neuvedomoval. To myslenie sa ti zmení a ty si to neuvedomíš, nech to znie akokoľvek absurdne, je to tak. Postupne som sa dopracoval do fázy, kedy som prakticky pil od rána do večera. Hladinka. Bolo ju treba kontrolovať a veci šli. Áno jasné, pil som aj v robote, pil som všade a vždy. Mal som iba jednu zásadu, nešoférovať. Šéf raz za mnou prišiel a pýtal sa či beriem nejaké lieky. Jasné, že zacítil zo mňa chlast a jemne ma na to chcel upozorniť. Mohol ma rovno vyhodiť. Riešenie? Začal som jesť zubnú pastu. Ďalšia nevyhnutná výbava do mojej kapsy. Asi po mesiaci som si (vôbec už netuším prečo) povedal jedno ráno, že takto to ďalej nejde. Do práce som prišiel triezvy. Pri písaní pracovného mailu, som si všimol, že sa mi trasú ruky. Také to jemné trasenie prstov, jemná motorika. Kolegyňa si to všimla a začala sa vypytovať. Vraj mi chýba magnézium. Magnézium, človeče. Ja som ho reálne šiel zháňať po kolegoch, ten sebaklam je obludný. V kapse ale vždy niečo destilované bolo, a tak som si niekedy pred obedom doprial. Nepríjemnosti zmizli. Ešte toľko súdnosti som v sebe mal, že som si na nete vyhľadal info, že či toto všetko náhodou nesúvisí s alkoholom. Bizarné, že? Samozrejme, že súviselo a dočítal som sa až k tomu, že toto celé môže skončiť stavom delirium tremens, čo môže byť smrteľné a, že jednoznačne jediným riešením je liečenie. A ja som spravil čo? Mávol nad všetkým rukou a povedal si, že ja predsa nie som alkoholik, ja predsa chodím do roboty, som manžel, otec, platím hypotéku... Prišiel som na to, že nepríjemné pocity (v skutočnosti už abstinenčné príznaky) je stav, ktorý sa skrátka dá prepiť a je všetko v poriadku. Fungoval som, v noci som spal, necítil sa zle, jesť mi chutilo, mal som úplne zvrátený pohľad na realitu. Vôbec som nevidel, ako sa z môjho života vytráca všetko pekné, ako všetko podriaďujem alkoholu. Toto presne je to, čo ťa dostane na kolená, ten tichý pomalý spôsob, ten obludný sebaklam, nechci to zažiť. Ak to celé prežiješ, už nikdy nebudeš taký, ako predtým. Navždy ťa to zmení. Začal som si hromadiť zásoby. Vznikali skrýše. Rovnako úmerne, ako som sa prepadal to temnoty sa vo mne rozvíjala neuveriteľná schopnosť vymýšľať výhovorky, celé príbehy (všetko vymyslené) s jediným cieľom – aby bol zlý každý len ja nie. Neklamal som už len seba, ale aj celé svoje okolie. Čím ďalej tým viac času som trávil tým, aby som zakryl svoj stav. Pred sebou samým a pred okolím. Dlho sa mi to aj darilo, čo len prispievalo k pocitu, že aký som ja vlastne geniálny. Strašné niečo. Alkohol bol ukrytý na tých najbizarnejších miestach. Skrýše boli strategicky rozmiestnené po dome, v záhrade, aj v pivnici. Pretože teória bola-ak pôjdem na záchod, napijem sa tam. Ak pôjdem po drevo do pivnice, mám tam svoj zdroj. Ak pôjdem okúpať dieťa, skrinka v kúpeľni má predsa falošné dno (sám som ho spravil). V dome neexistovala miestnosť kde by nebola skrytá ploskačka. Vieš, nepamätám si už presne všetky časové súvislosti, takže možno trochu skáčem hore dole, ale jedno je isté-v jedno zimné ráno som kráčal na autobus do roboty a prišlo mi zle. Na vracanie. Ešte som sa stihol obzrieť, ale ulica bola v skoré ráno prázdna. Nestihol som a hodil to rovno na chodník. Každý z nás to pozná, je ti zle od žalúdka, vyvraciaš sa, v podstate sa ti uľaví, lebo je to vonku. Ja som v to ráno vracal žlč. Ani som netušil, že také niečo sa dá. Bolo to bolestivé, nikdy som nič podobné nezažil. Bolo mi jasné, že toto nie je z toho, že som zjedol niečo pokazené. Samozrejme zabudol som povedať, že to som si ešte doma dal nalačno asi deci vodky, ako inak. Je mi zle, keď toto píšem, ale pravda je taká, že prvá vec, čo ma napadla keď som sa na tom chodníku povracal bola, že som vyvracal aj ten alkohol. A....prišlo mi to ľúto. V ústach mi ostala strašná pachuť, oči som mal krvavé a celú tvár spuchnutú. V to ráno sa stala ešte aj taká vec, že som mal v pláne zastaviť sa v obchode (Tesco malo vtedy 24 hodnín otvorené) a dokúpiť nejaké zásoby vodky. Ledva som tam prišiel, kúpil čo bolo treba a na záchode sa poriadne napil. Do minúty som všetko vyvracal. Mali tam také malé zrkadlo, bál som sa tam pozrieť, ale spravil som to. Bol to žalostný pohľad. Triasli sa mi ruky, celá tvár sa mi klepotala, oči vydesené, na čele studený pot. Musím to do seba dostať. Inak ani neprídem na autobus. Tretí pokus vyšiel, asi deci a pol vodky vo mne ostalo a zaúčinkovalo. Prišla úľava. Toto je presne ten stav keď som sa musel napiť nie na to, aby som sa cítil povznesene, ale aby som bol v norme, alebo inak povedané aby som vôbec vedel prísť na autobusovú zastávku a do roboty. Z celého rána som si zobral ponaučenie. Už nikdy sa nesmieš napiť tak, aby to vyšlo navnivoč a skončilo to na chodníku s nejakou žlčou. Keď tak, tak najprv dostať von tú žlč a potom sa napiť na istotu. Matne si spomínam, že v tomto období som si niečo pozeral o liečení alkoholizmu, ale nikdy som t neriešil tak, ako si situácia vyžadovala. Všetky zlé pocity, všetky výčitky svedomia, všetko som prepil tak aby som ich nevidel a necítil. Ak to bliká kontrolka v aute a ty namiesto toho aby si šiel do servisu, tú kontrolku prelepíš papierikom aby si ju nevidel svietiť, celkom určite ostaneš niekde bezradne stáť, pretože to auto ťa varovalo a proste ho vyplo. Rovnako som to mal aj ja a malo to aj rovnaký scenár. Ešte som ale nebol schopný prijať fakt, že som prehral. A všetci okolo mňa tiež, pretože som ich stiahol do temnoty a dlhého trápenia.



Priateľ môj, ja toto píšem rád, je to pre mňa terapia ale potom to na mňa doľahne všetko a musím si dať odstup, takže na dnes toto stačí. Všetko to vo mne ožíva a je to niekedy pre mňa ťažké. Čaká nás kapitola Hlohovec a kapitola Nemecko, panebože, to ešte len bola šialená jazda.




Srdce stratíš, ani nevieš, ako. Čítaj moje riadky pozorne, čítaj si ich dookola, nepodceň to prosím. Dávaj na seba pozor. Nestrať srdce, aby si sa mohol vrátiť tam, kde to poznáš.




               „Vrátiť sa domov znamená prijať svoje minulé ja a spojiť ho s tým, kým si dnes.“