#19 V mysli pijana

„Ako rozmýšľa závislý človek a prečo pije ďalej, aj keď už vie, že je to zlé“

Nie je to len o fľaši

Hneď na úvod ti odpoviem: robí to preto, lebo musí — preto, lebo je chorý. Chorý je preto, lebo svoje problémy neriešil, ale potláčal. Vypestoval si závislosť. 

Akonáhle som sa stal závislým, stratil som všetku kontrolu — všetku. Alkohol ma ovládol — spravil to majstrovsky, ako dokáže len on. Nemal som pocit, že sa so mnou niečo deje.

Alkohol bol spočiatku prostriedkom na únik z reality, uľahčenie ťažkého dňa, odmenu alebo zneviditeľnenie sa. 

Bolesť na splátky

Potrebujeme potlačiť bolesť. Bolesti máme všetci: čerstvé i tie spred rokov, aj traumy z detstva. Veľakrát opakujeme správanie našich rodičov, aj keď sme to ako deti nenávideli a sami sebe sme si prisahali, že "my takýto nebudeme". Čím sme starší, tým viac sa podobáme popísanému papieru. Máme v sebe zapísané všetko dobré i zlé, čo nás stretlo, čo sme zažili, vyhrali, prehrali aj stratili. Niekto ako ja proste zopakoval zažitý vzorec. Vzorec, ktorý fungoval v prostredí, v ktorom som žil.  „Trápiš sa?“ „Daj si za jeden.“ Alkohol je kráľovná, kurva a najväčší vyjebanec na svete; nezíska si ťa hneď. On ti ponúkne obrovskú paletu výhod, skratiek, úľav a pocitov, ktoré potrebuješ a ktoré nikde inde nenachádzaš. Ukáže ti, akým môžeš byť. Pripomenie ti, akým si chcel byť a nedokázal si to, a tvári sa ako tvoj dobrý priateľ. Najlepší. Ale on iba čaká, kým príde jeho čas. Ten čas príde — a keď príde, modli sa. Pretože tam sa ukáže jeho nezištnosť. Začne si brať a bude brať ako najhorší exekútor, akého si dokážeš predstaviť. Ale tento ti nezoberie televízor ani auto. Materiálne veci by si mu dal vtedy všetky. To je príliš lacné. Tento ti začne žrať dušu. A to ťa buď zabije (a áno — samovražda sa počíta tiež), alebo to prežiješ, no zmení ťa to navždy. Pre lepšiu ilustráciu si skúst predstaviť, že prežiješ ťažkú autonehodu a musíš sa učiť chodiť, rozprávať, jesť; niektoré veci z tvojho života zmiznú navždy, a aj keď sa niečo naučíš, navždy zostane veľké „ale“. Musel som sa učiť žiť, akoby som sa práve narodil, so spomienkou na peklo — ťaživou ako poltonový balvan, ktorý vlečieš za sebou. 

Však nepi — buď silný

Závislý človek vie, že jeho pitie je zničujúce — vie to najlepšie on sám. Prosím, pochop jednu zásadnú vec.  U alkoholika to už nie je otázka vôle. Tam sa môže zaťať, koľko len chce.  Alkohol je silnejší. To nie je fráza. To sú presne popísané mechanizmy, ktoré sa odohrávajú v tvojom mozgu: strata súdnosti a sebakontroly — hlava a telo potrebujú alkohol, a ty urobíš najšialenejšiu vec, len aby si sa k nemu dostal. Uvediem príklad: 

Epizóda z Nemecka

Pracoval som v Nemecku, kde som prepadol ťažkej recidíve. Totálne som sa rozpil a všetko sa rútilo z kopca do pekla. Jedného dňa som sa prebral zamknutý na záchode na dlážke. Na hlavu mi padala omietka. Nado mnou sa ozývalo búchanie kladiva. Chytil som si čelo a zotrel z neho zmes krvi a omietky. Nejak som sa postavil a zistil som, že to moji spolubývajúci kladivom rozbíjajú — stenu okolo zárubne, aby sa ku mne dostali, aby zistili, čo sa stalo.  Na tom záchode som skrátka odpadol, rozmlátil si hlavu a rozbil nohou zrkadlo. Dostal som epileptický záchvat a stratil vedomie — nevedno na ako dlho.  So výrazom v tvári: „že veď, čo chlapci, čo sa deje“, som dvere odomkol. Zdesení chalani prežívali obrovský stres. Pozrel som sa na rozbitú stenu. Zlovestná diera sa na mňa škerila a chalani na sekundu zmeraveli.  Takmer ma zabili. Kričali na mňa; jeden ma, tuším, chcel tým kladivom udrieť. Vysmial som ich, celú situáciu som zosmiešnil. „Si celý od krvi, ty kokot,“ kričal Vlado. Smial som sa na tom. Vlado chytil kus rozbitého zrkadla a strčil ho predo mňa. "Pozri sa na seba", kričal. Bol zúrivý a v očiach mal slzy. Pozrel som sa. V zrkadle som videl nejakého čudného chalana, vyzeral ako keby sa chystal na vystúpenie pantomímy a v procese líčenia ho zaliala krv. Pol tváre som mal bielu od opadnutej omietky, druhá polovica bola červená. Na čele vznikla nejaká veľká čarbanica z oboch látok. Pretrel som si oči a uvedomil som si, že si budem musieť dať druhé tričko. To bolo všetko. Keď Vlado videl, že mi vôbec nedochádza, o čo ide, z celej sily tresol ten kus zrkadla o stenu. Milióny črepov sa rozprskli na všetky strany. Tisíce kúskov zrkadla. Presne tak vyzeral môj život. Krajina pokrivených zrkadiel. Nič neostalo držať pokope, vybuchol som a rozsypal sa na márne kúsky. Začal som sa obúvať - vraj idem do mesta. Na hlave mi rástla zlovestná hrča, čo ale vtedy neznamenalo pre mňa nič dôležité. Zamračené tváre mojich dvoch spolubývajúcich sa stratili niekde v hmle, ich hlasy ku mne doliehali akoby z diaľky. Zúžená realita. 

Bola sobota, z dediny kde sme bývali bolo mesto vzdialené asi 12 kilometrov a v ten deň lialo,  akoby mala prísť sama biblická potopa. Asi aj mala — pre mňa určite. Pýtaš sa, čo som v tom meste chcel? Nesranduj. Predsa alkohol. Po tom záchvate som ostal dezorientovaný a hlavne vôbec nevedel, koľko som tam ležal, ale jedno som vedel určite. Iba jedno som vedel. Potreboval som alkohol. To nebolo tak, že by som chcel alebo mal chuť. Nie. Ja som proste POTREBOVAL. Tam išlo všetko stranou. Racionalita neexistovala.  Vedel som, že sa musím napiť, lebo telo zvyknuté na alkohol neuveriteľne trpí bez jeho prísunu. Chýba ti droga. Videl si film Trainspotting? Pamätáš si tú scénu, kde mal chalan absťáky? Keď sa zamkol v izbe a zabezpečil sa aby sa nijako k droge nedostal? Pozri si to - pretože o tomto hovorím. 

Tak som sa v prietrži mračien, s rozbitou hlavou a po epileptickom záchvate vybral pešo 12 kilometrov cez polia a lúky (bola to skratka, chápeš?) do obchod. Cestou som preukázal heroický výkon; telo potrebovalo drogu a mám pocit, že som niekedy až lietal. Obrovská kríza prišla, keď som v obchode zistil, že v rade na pokladňu stoja traja zákazníci a ja som už svoju lásku držal v ruke. Už som cítil jej oblé tvary, už jej videl do výstrihu, bolo jasné že už je moja a predsa som ju nemohol opáčiť. Nevydržal som to, otvoril som ju, nehladiac na to, že nie je ešte zaplatená, napil som sa a zažil orgazmus. Bolo mi všetko jedno. Hltavo som pil, držiac fľašu v oboch rukách, alkohol mi stekal po brade, sklenené hrdlo mi narážalo o zuby. Kým som prišiel na radu, bola polka fľaše preč. Áno, dobre to počítaš. Za tú chvíľu som vypil polovicu z 1,5‑litrovej fľaše vodky.  Skoro to bolo tak povediac na ex. Takto vyzerá skutočný absťák. SBS-kár ma už čakal pri pokladni, pripravený zasiahnuť. Pokladníčka zdesene na mňa pozerala a podvedome sa odťahovala, dvíhajúc ruky, akoby som na ňu mieril zbraň. SBS kár bol chlap ako hora, mohol ma tam prizabiť, ale pochopil, videl čo sa deje. Podľa mňa sa nado mnou zľutoval. Čakal asi na to, či mám vôbec peniaze a vtedy by zasiahol.  Ruky sa mi triasli tak, že som nebol schopný zaplatiť.  Podal som preto celú peňaženku pokladníčke so slovami: „Ich habe Geld, bitte, bezahlen.“ Silný chlapík prikývol, nespustil zo mňa oči, pripravený na všetko a pokladníčka si vybrala hotovosť.  Neviem, ako som sa dostal z obchodu. Pršalo ešte viac ako keď som prišiel.  Zrazu som sa prebral v poli — mokrý, od blata, ale s fľašou v ruke. Kým som prišiel domov, spadol som asi stokrát a trvalo mi to pol dňa.  Zázrakom som nakoniec náš dom našiel. Bola už tma, keď ma privítali chalani na dome so slovami: „tajne sme dúfali, že si už niekde zdochol.“ To ešte nevedeli, že som si zobral naše spoločné a jediné kľúče od domu a pri mojom váľaní sa po poli som ich niekde stratil. 

Tento príklad ilustruje, ako rozmýšľa závislý človek. Vie, že je to celé zlé, ale drogu si musí dať. Ja to hlboko odsudzujem, nemysli si. Chcem len poukázať, že keby si mi vtedy povedal: „Buď silný, maj vôľu, myslí na svoje deti“ a postavil by si sa mi vtedy do cesty, tak by som ťa zabil, ale aj tak by som sa k alkoholu dostal. Toto je presne príklad toho, ako rozmýšľa pijan a ako ho alkohol ovláda. Jediné, čo by vtedy reálne pomohlo, by bolo, keby ma zviazali a násilne odviezli do nemocnice, kde by som vytriezvel a potom šiel na liečenie. A tak sa aj stalo. Ako to pokračovalo, o tom budem písať inokedy.

Alkoholizmus je choroba

Alkoholik vie, že ide do pekla, ale s tým sám nič neurobí. Alkoholizmus je choroba — nevyliečiteľná a smrteľná. Jedinou nádejou pre alkoholika je abstinencia. Abstinenciu dokáže dosiahnuť iba s pomocou. Ak si počul o niekom, kto to zvládol sám, ver mi, že buď klame, alebo patrí k výnimkám (je ich ozaj ako šafranu), ktoré potvrdzujú pravidlo. Nespoliehaj sa na to, že aj ty si tou výnimkou. Nie si.  Je to niečo podobné, ako keby si mal dlhy na sto rokov a plánoval vyhrať jackpot, pretože tvoj známy má známeho, ktorý počul, že v susednom meste jedna pani takýto jackpot vyhrala. Myslím si, že si rozumieme.

Alkoholik musí pretrhnúť prísun alkoholu, zvládnuť abstinenčné príznaky a potom sa musí naučiť žiť od začiatku. To nezvládne sám. Musí mať režim. V liečebniach je tvrdý režim, často kritizovaný. Ja ho však schvaľujem. Musí ťa pripraviť na to, že vonku sa s tebou nikto hrať nebude a už vôbec nikto nebude brať ohľad na tvoju chorobu. Nástrahy sú na každom rohu. Ak alkoholik vyjde z liečenia, v žiadnom prípade nie je vyliečený. Po prvé, vyliečenie tu neexistuje; po druhé, je to iba štartovacia čiara nazvaná "pokus o nový život". Je extrémne zraniteľný, krehký ako stebielko trávy vo víchrici. Hoci sa väčšinou tvári, že "to zvládol", Jediné, čo zvládol, je trojmesačný pobyt, čo je fajn a zaslúži si rešpekt, ale cesta sa ešte len začala. Alkoholik, ktorý pochopil, o čom je závislosť, nikdy nepovie: "Zvládol som to."

Povie ti:

"Vieš, som vďačný za dnešný deň, pretože som sa nenapil."

"Verím, že zajtra bude takýto deň znova."

"Som na ceste, kde vlastne neexistuje cieľ, ale kde je tá cesta cieľom."

"Prestal som sa tešiť iba na výsledok, ale začal som milovať tú cestu, ktorá k nemu vedie."

Tvoja tichá podpora je ten najvzácnejší dar, aký mi môžeš dať. Je to láska, ktorá mi pomáha spomenúť si, kto som, aj keď zabudnem.